Umenie starovekých japonských bojovníkov, o ktorých sú záznamy už zo 6. storočia, dnes vyučuje Luboš Pokorný v USA, Európe, Rusku aj Japonsku a zbiera tiež ich historickú výzbroj.

Išlo o špiónov, špeciálne vycvičených na rýchle zneškodnenie protivníka aj holými rukami, na atentáty, sabotáže a prepady zo zálohy. Aké majú nindžovia zbrane? Ako to, že nechodia v čiernom? Prečo sa o nich hovorí, že dokážu behať po vode? A v čom o nich hollywoodske filmy (ne)klamú? HN

​

Nindžom sa občas pripisujú nadprirodzené schopnosti, ako napríklad, že dokážu chodiť po vode. Ako táto legenda vznikla?
Nindžovia si pomáhali najrôznejším spôsobom, okrem iného aj povrazovým rebríkom, ktorý má šírku iba dvadsať centimetrov a vojde sa tak aj do menšieho batoha. A ten rebrík si bojovník napríklad deň pred akciou napol cez rieku ako ústupovú cestu. A keď po ňom potom utekal, mohlo to vyzerať, že beží po vode. Nindžovia nepostupovali ako vo filme, keď niekam prídu so všetkým arzenálom a začne to tam lietať. Správali sa rovnako ako dnešné elitné bojové jednotky alebo prieskumníci – s veľkým batohom si založili v lese blízko kóty stanovište a do akcie si brali iba zbrane a veci, ktoré potrebovali.

A iné „kúzla“?
Nindžovia šikovne využívali miestne povery o najrôznejších démonoch – teraz si spomínam na legendu o jednom zásahu, keď nindžovia niekomu pod dom umiestnili žabu, ktorej kvákanie si miestni zamieňali práve s hlasmi démonov a získali tak presvedčenie, že démoni sú proti nim. Nindžovia jednoducho dokázali takzvané kúzla do svojej taktiky infiltrovať.

A čo tie dlhé filmové skoky, keď vzduchom takmer lietajú?
Nindža, teda špión vycvičený vo vojnovom bojovom umení, bol trénovaný aj v akrobacii. Skoky, ako ich poznáme z filmov, konkrétne skákanie cez hradby či po strechách, boli však možné aj preto, že japonské domy sú nízke, stoja blízko seba a majú strechy, po ktorých sa dá behať aj skákať.

Tiež si pomáhali akýmisi prstovými znakmi...
To je kuji-kiri, „sekanie“ prstami vo vzduchu. Sú to pohyby prstov, ktoré slúžia napríklad na to, aby v bojovníkovi vyvolali určitú energiu, alebo mu pomáhajú sústrediť myšlienky. Pripomína to meditáciu a to jednotlivé prepojenie prstov súvisí s tokmi energií v tele.

Ako ste sa ich vlastne učili vy?
Mne ich odovzdal môj učiteľ Soke Masaaki Hatsumi (legendárny veľmajster deviatich škôl bojových umení, pozn. red.), ktorý má dnes už 86 rokov a ešte stále učí. Keď som sa prvých pätnásť, dvadsať rokov v Japonsku ninjutsu (umenie nindžov) učil, snažil som sa byť najlepší už preto, že pobyt v Japonsku bol pre mňa nesmierne nákladný a vlastne som sa aj zadlžil, aby som tam mohol byť a študovať. A chcel som byť neustále v učiteľovej prítomnosti.

Čo to zahŕňalo?
Že som asi bol veľa ráz aj otravný, pretože som za ním stále chodil, napríklad aj domov. Chodil som s ním aj na prechádzky alebo von so psami – môj učiteľ je nočný človek, čo mi vyhovovalo, aj ja mám v noci najviac energie. A počas týchto prechádzok sa všetko točilo okolo tréningu, bojového umenia a toho, čo jeho kedysi zase učil jeho učiteľ Toshitsugu Takamatsu. Vtedy mi vysvetľoval aj použitie tých pohybov prstov kuji-kiri.

V čom sa umenie nindžov, teda ninjutsu, ktoré vzniklo ako súbor základných bojových techník a schopností potrebných na prežitie, líši od ďalších bojových umení?
Ninjutsu sa zrodilo v časoch, keď do Japonska prišla skupi...