Priniesť sudcovi pred pojednávaním dar bola pred dvesto rokmi takmer povinnosť, kto to neurobil, neuctil si ho. Rodinkárstvo a klientelizmus patrili medzi tradície, kto chcel získať lukratívne miesto, musel mať za sebou vplyvného patróna. Dnes tomu vravíme tlačenka. Volebná korupcia bola bežná. V súčasnosti hovoríme tunelovať, korumpovať, podmazať, najnovšie lubrikovať, ale kedysi boli korupčníci nazývaní panamisti. Historik PETER ŠOLTÉS (42) pred časom s kolegami napísal o histórii korupcie knihu. Kedy začali byť stáročné zabehané praktiky spoločensky neprijateľné?
Odkedy sa dá hovoriť, že bola korupcia definovaná ako niečo nemorálne a nezákonné?
Zákony proti prijímaniu úplatkov boli už v Rímskej ríši, kde sa do istej miery dávanie darov úradníkom vnímalo ako niečo samozrejmé. Keď však „dary“ presiahli istú hodnotu, bolo ich prijímanie trestné. Úradník mohol vziať úplatok – potraviny, víno, ale iba toľko, koľko zjedol a vypil za jeden deň, vziať viac bolo zakázané. Súčasné chápanie vzniklo a utváralo sa pomerne neskoro, na konci 18. storočia, v čase osvietenstva, ale aj Francúzskej revolúcie. O polstoročie neskôr už v encyklopédiách a lexikónoch pri hesle korupcia, úplatkárstvo nachádzame v podstate rovnaké definície ako dnes.
Korupcia je niečo, čo zákon zakazuje. Do 18. storočia zakázaná nebola?
Kým nebolo nejaké konanie zadefinované ako protizákonné, nemožno to považovať za korupciu. Vo Francúzsku aj väčšine západoeurópskych štátov bolo do 18. storočia bežné, že ľudia si úrady kupovali. Kto dal viac peňazí do štátnej pokladnice, dostal úrad sudcu, titul či hodnosť na dvore. Dnes by to bola korupcia, vtedy to však bol mechanizmus, ktorý udržiaval moc v chode. Človek dal do systému peniaze, panovník za to mohol postaviť napríklad armádu a úradníkovi sa investované peniaze so ziskom vrátili. V Uhorsku bolo tiež bežné, že úrad sa dedil. Dedičnými hlavnými županmi Bratislavskej stolice boli Pálffyovci, v Trenčianskej Illesházyovci. Silné rody mali kontrolu nad obsadzovaním stoličných úradov niekoľko generácií a moderná byrokracia sa aj u nás rodila až koncom 18. a začiatkom 19. storočia.
Dnes sa robí na post úradníka konkurz, naň sa môže prihlásiť len človek s požadovaným vzdelaním a so skúsenosťami. Vtedy nie?
Aj v minulosti bolo potrebné vzdelanie, rozhodujúce však bolo mať za sebou silného patróna, ktorý mal vplyv na dvore a na najvyšších postoch. To platilo pri krajinských, dnes by sme povedali štátnych úradníkoch. Stoličných úradníkov si šľachtici volili spomedzi seba, tí síce nedostávali riadny plat, ale kompenzáciu na pokrytie nákladov spojených so službou. Pre ambicióznych mužov to bol spôsob, ako vystúpať po politickom rebríčku. Zo stoličného úradníka sa mohol stať krajinský, prípadne sa mohol dostať až na panovnícky dvor. Stolice boli aj sudcovskými úradmi, čiže stoličný úradník bol aj sudca. Vo filme Zemianska česť natočenom na motívy Kalinčiakovej Reštavrácie vidieť, že niektorí kandidáti boli ochotní investovať desiatky tisíc za úrad, v ktorom počas trojročnej služby mali plat sotva tisíc zlatých ročne.
Prečo?
Lebo ako sudcovia rozhodovali o obrovských majetkových sporoch, zemianske a šľachtické rodiny mali veľmi často hádky o dedičstvo a súdili sa, ktorá časť majetku komu pripadne. Sudca, samozrejme, od každého dostával, čo sa patrilo – víno, prasiatka, ale i dlžné úpisy či výnosy z celých dedín.
Čiže človek zainvestoval do svojho ďalšieho života? Naraz zaplatil nejaké peniaze a potom mal stabilný príjem ako úradník aj sudca a k tomu úplatky?
Áno. Máme správy napríklad z 30. rokov 19. storočia, že na súd sa nikdy nechodilo s prázdnymi rukami, obidve strany sporu si uctili sudcu, čiže úradníka. Postupne sa nosenie všimného sudcom začalo vnímať ako neprimerané, tak sa to už nedialo cez predné dvere, ale cez zadné. Už sa nedalo ísť chodbou súdnej budovy s husou v ruke alebo kotúľať sud vína. Ak pre nič iné, tak preto, že mnoho husí a prasiat im utieklo a museli ich naháňať po chodbách úradov. Dať sudcovi niečo však bolo aj ďalej prejavom slušnosti, norma, ktorú každý akceptoval.
Ako sa to zmenilo?
Narastal spoločenský tlak pod vplyvom novín, románov, verejnej mienky, ktorá sa v Uhorsku začala utvárať okolo roku 1840. Neschopnosť štátu efektívne a spravodlivo narábať s verejnými zdrojmi vzbudzovala nespokojnosť. Kritika korupcie sa odvtedy stala jedným z najefektívnejších nástrojov politického boja. Slovo corrumpo má v latinčine význam pokaziť, skaziť, porušiť, takže do slovníka vstúpilo slovo korupcia.
Dovtedy sa rôzne podoby korupčného konania vnímali ako niečo, čo stabilizuje systém?
Určite áno. Spoločnosť fungovala na dvoch princípoch – klientelizmus a rodinné vzťahy. Bolo veľmi zlou vizitkou niekoho, kto sa dostal do vysokej funkcie, ak si nezaopatril rodinu. Na Slovensku máme len spred niekoľkých rokov príklad Komjatíc, keď sa jeden z jej rodákov stal ministrom a dosadil do funkcií „svojich ľudí“. Hovorili sme o rodinkárstve, korupcii, ale v 18. storočí to bolo normálne, človek by sa vymykal z normy, keby sa dostal na vysokú pozíciu a nechal by príbuzných tam, kde boli predtým. Spoločnosť by ho vnímala ako človeka, ktorý si nectí tradície a dobré zvyky.
Kedy sa začala klíma meniť?
Keď k moci nastúpil Jozef II., v Rakúsku sa veci postupne menili, ale u nás – v Uhorsku – svoje predstavy o modernom úradníckom aparáte nedokázal presadiť, boli tu iné zákony a silná opozícia šľachty. V Rakúsku mali úradníci presný pracovný čas, chodili v predpísanom oblečení, museli mať za sebou 16 rokov školy, ak chceli nastúpiť na nejaký úradnícky post. V habsburskej ríši sa za vládnutia Jozefa II. začala formovať veľká armáda úradníkov, lebo sa pričleňovali nové územia a bolo treba veľký úradnícky aparát na spravovanie nových provincií. Rodila sa nová skupina vzdelaných úradníkov lojálnych štátu, ale neboli to šľachtici, ktorí by mali majetok a úradnícku prácu by robili popri spravovaní majetku. Noví úradníci mali žiť len z peňazí, ktoré im dal štát, a začal sa budovať model platových tabuliek a kariérneho postupu, ako ho poznáme aj dnes.
S tým už začalo byť v Rakúsku hriešne aj rodinkárstvo?
Samozrejme, zakazovali pracovať blízkym príbuzným v jednom úrade, ale zasa vznikol problém s tým, že Jozef II. vytváral nové druhy úradov, napríklad tabakové úrady, daňové úrady a podobne, boli to tisícky úradníkov, ale štát im dal plat, ktorý nepostačil na prežitie.
Koľko dostávali a koľko potrebovali?
Napríklad colný úradník mal sotva 170 zlatých na rok, no aj keď bol slobodný, potreboval na život minimálne 250. Čím väčšie mesto, bohatšia provincia, tým viac. Úradník s rodinou potreboval ešte omnoho viac a štát im vyšší plat nedokázal zabezpečiť, mal prázdnu pokladnicu. Úradníci mali byť lojálni, verní, panovník vlastnoručne písal stovky predpisov, ako sa majú správať, ako potláčať korupciu, zriadil normu, že ak úradníkovi neprimerane vzrástol majetok, bol podozrivý a jeho nadriadený ho musel hlásiť. Ak nenahlásil, bol spoluvinný z podieľania sa na nezákonnom obohacovaní a obaja prišli o miesto.
Keď dostávali nižší plat, ale náklady mali vysoké, bol to priestor na korupciu?
Dalo by sa povedať, že úradníci to vnímali ako nevyhnutnosť. Navyše, štát predpisoval úradníkom určité vzdelanie, a to tiež niečo stálo. Dokonca ich nútil, aby niekoľko rokov vykonávali úradnícku prax bezplatne. Úradník napríklad tri roky pracoval zadarmo, ale aby mal z čoho žiť, po večeroch musel prepisovať texty alebo doučovať synkov bohatých rodičov. Niekedy trvalo aj desať rokov, kým sa dokázal uživiť len z platu a mohol sa oženiť. Dovtedy sa musel pretĺkať, ako vedel. Boli aj prípady, že žena úradníka šliapala chodník a úradník mal ďalšie dve – tri roboty. Veľkým lákadlom pre úradníkov však bola penzia. Bez rozdielu na postavenie mali verejní úradníci po odslúžení 15 rokov nárok na tretinu svojho platu, po 25 rokoch na polovicu a po 40 rokoch služby mali dostávať doživotne celý plat. Ak zomreli, dostávala penziu ich manželka alebo deti.
Keď sa vytvoril volebný systém, týkala sa korupcia aj volieb?
V Uhorsku voľbami obsadzovali miesta v mestskej a stoličnej samospráve a volili sa tí, ktorí boli šľachticmi alebo v meste patrili medzi elitu. Lenže napríklad na Liptove bolo 4 800 zemanov, ktorí mali právo voliť, v Trenčianskej stolici 9 500 a na Gemeri až 14 000 bačkorošov, pipkárov či sedmoslivkárov, ako sa v dobovom jazyku chudobní zemania nazývali. Máloktorý z nich mal čas a motiváciu, aby sa dostavil do volebnej miestnosti v hlavnom meste stolice. Vtedy sa cestovalo komplikovane, za jeden deň človek precestoval najviac 40 kilometrov. Ak chcel ísť do hlavného mesta stolice 120 kilometrov, išiel tri dni tam, tri dni naspäť, tak sa na to mnohí vykašľali a voliť nešli. Keď Viedeň zaviedla pri voľbách princíp, že každý zeman má rovnaký hlas, začalo sa s hlasmi čachrovať a nastúpilo niečo, čo by sme dnes hodnotili ako korupcia.
Ako čachrovali s hlasmi?
V tom období bol politický zápas medzi Viedňou a uhorskou šľachtou a zároveň medzi liberálmi a konzervatívcami. Kandidáti vtedy investovali veľa peňazí do motivovania voličov, aby prišli k volebným urnám, takže po dedinách chodili korteši, ktorí hovorili napríklad – keď budete voliť Podmanického, budete sa mať dobre a ako šľachtici aj naďalej nebudete platiť dane. Korteši pozvali voličov do šenku, opíjali ich vínom, kŕmili pečeným prasaťom, niekoľko dní pred voľbami si ich snažili zaviazať a zabrániť, aby prešli do iného košiara. Museli tiež zabezpečiť, aby ich do miesta volieb načas odviezli na kočoch i sedliackych vozoch. Keď sa volebné sprievody stretli, občas sa pobili, niekedy sa stalo, že vyrabovali kaštieľ toho, kto kandidoval na nesprávnej strane.
Hostenie sa dnes dá označiť ako kupovanie hlasov.
Vtedajšie zákony to tak nehodnotili. Bralo sa to ako uhorský kolorit, keďže k tomu dochádzalo pravidelne, takisto ako k volebným excesom. Bitky sa strhli aj priamo vo volebnej miestnosti alebo pred ňou. Väčšinou sa volilo aklamačne, voliči prišli do volebnej miestnosti, kde mali v určitej chvíli zvolať meno kandidáta. Za koho kričali hlasnejšie, ten vyhral. Stávalo sa, že ráno o pol štvrtej prišla do župného domu jedna strana, obsadila celú budovu a zvyšní, ktorí chceli hlasovať za iného kandidáta, sa dnu nedostali, takže vznikla mastenica.
Boli to aj vážne bitky, alebo len naoko?
O ich „vážnosti“ svedčia použité zbrane, šable, meče, u sedmoslivkárov boli najčastejšie fokoše, sekerky v tvare vychádzkovej palice, kyje, olovené obušky. Len pri voľbách v roku 1843 prišlo o život 120 ľudí. Vychýrené boli hlavne voľby v novohradskej, zemplínskej a gemerskej stolici, písali o tom noviny aj v Nemecku a vo Francúzsku, lebo keď tam boli voľby, všetci vedeli, že potečie krv.
Viedeň asi nebola nadšená.
Nielen Viedeň, bitky nerobili dobré meno krajine a hnevali aj uhorských opozičných politikov – Lajosa Kossutha, Ferenca Deáka a ďalších. Volebné excesy vrhali zlé svetlo na šľachtickú samosprávu. Viedeň ju chcela zrušiť, uhorská šľachta, naopak, zachovať. Malo sa len rozšíriť volebné právo aj na majetnejších mešťanov, roľníkov, ľudí so vzdelaním a zároveň zachovať moc šľachty.
Uhorské snemy neriešili bitky a volebnú korupciu?
Na štyroch uhorských snemoch v rokoch 1832 – 1848 boli časté debaty o volebných excesoch a padali rôzne návrhy, ako systém zmeniť. Prevažovali však názory, že kortešačky patria k uhorskému koloritu, že aj v Anglicku, vo Švajčiarsku dochádza k volebnej korupcii, a že je to daň za to, že sú voľby. Len tam, kde neboli voľby, ako napríklad v rakúskych či českých provinciách monarchie, nepoznali volebnú korupciu.
Čím argumentovali v prospech toho, že kupovanie hlasov treba vnímať ako zločin?
Časté boli hlasy, že ak má ísť o trestný čin, treba dokázať zlý úmysel. Lenže keď niekto presvedčí peniazmi alebo darmi na volenie nejakého kandidáta, kto mu dokáže, že nechce dobro pre krajinu. Z dnešného pohľadu išlo o vcelku zábavné pokusy obhájiť volebnú korupciu. Napríklad aj tým, že voliči majú málo peňazí a keby im nezabezpečili stravu a dopravu do stoličného domu, nemohli by vykonávať volebné právo, takže zvážaním nerobia nič zlé, len umožňujú voliť.
Voliči si určovali aj podmienky, za akých pôjdu voliť?
Postupom času ich nároky rástli. Sťažovali sa, že klobásy, pečené prasatá a modranské víno im nestačia, že na stoloch chceli mať aj torty, kaviár a šampanské. Požiadavky tak stále rástli, kandidáti sa predháňali, kto si „pánov bratov“ lepšie uctí. Náklady kandidátov na voľby ohromne stúpali, mnohí sa zadlžili a po voľbách občas aj zbankrotovali. Investovali do volebnej kampane a ak im kandidatúra nevyšla a nezvolili ich, mali smolu.
Počas jedného storočia sa niečo, čo bolo normálne až zdvorilostné, zmenilo na zakázané a trestné?
Citlivosť na korupciu sa zvyšovala, zásadnú úlohu v tom zohrali médiá, ak mohli písať bez obmedzení cenzúrou. V novinách Ungar z februára roku 1848 som našiel vetu: „Na všetky najväčšie korupčné škandály sa nepoužilo viac tlačiarenskej černe ako na slovo korupcia. Veľkých zlodejov nechávajú slobodne pobehovať a na pranier verejnej mienky sa odvažujú vystaviť len tých malých, ktorých korupčnosť je o to viac opovrhnutia hodná, že sa nechávajú kúpiť za tak nízku cenu.“ Od 60. rokov 19. storočia už v Uhorsku bola relatívna sloboda tlače. Korupcia sa stáva politicky citlivou témou, o ktorej píšu noviny, stáva sa námetom karikatúr. Už vtedy sa obvinenie z korupcie, spolu s milenkami a so sexuálnymi škandálmi, stáva osvedčenou metódou, ako odstaviť súpera. So vznikom politických strán vyžadujúcich množstvo peňazí na ich chod sa utvára v poslednej tretine 19. storočia nová aréna korupcie. Bohatí oligarchovia si kupujú politický vplyv v stranách, obsadzujú štátne úrady svojimi ľuďmi a zabezpečujú si cez nich výhodu pred konkurenciou. Tento model je funkčný dodnes.
Dá sa nejako zhodnotiť, čo boli najväčšie politické škandály tých čias?
Koncom 19. storočia boli obrovské škandály vo Francúzsku súvisiace s výstavbou Panamského prieplavu, aféra položila francúzsku vládu, spreneverené boli obrovské sumy, ktoré mali ísť na stavbu. Nakoniec prieplav stavali Američania. Odvtedy sa v Európe používal pre korupčníkov výraz panamista, slovo sa dostalo aj do slovníkov vrátane starších slovenských, ale keby ste dnes použili také slovo, málokto by vám rozumel. Medzi najväčšie korupčné škandály v Nemecku a Rakúsku v 20. storočí patrili tie, ktoré súviseli s dodávkou zbraní pre armádu v čase, keď sa veľmoci chystali na vojnový konflikt.
Na Slovensku sa často ako korupčník spomínal politik Milan Hodža. Patril medzi najskorumpovanejších?
Hodža je produktom Rakúsko-Uhorska, do politiky sa dostal na prelome 19. a 20. storočia. Poznal budapeštianske aj viedenské prostredie a socializoval sa v čase, keď bola politická korupcia veľmi rozšírená, vinou škandálov padali vlády. V nových podmienkach Československej republiky sa korupcia z politiky nevytratila. Už päť rokov po jej vzniku musel po korupčnom škandále odstúpiť predseda poslaneckej snemovne Národného zhromaždenia Karel Prášek. Hodža nebol žiaden výnimočný príklad, len má „smolu“, že je jeden z mála dodnes známych medzivojnových politikov.
Čo napríklad robil?
V skratke – zneužíval pomoc, ktorú poskytoval či sprostredkúval bankám pri sanácii, bol namočený v nelegálnom financovaní straníckej pokladnice, mal tiež pletky so ženami, ktoré sa ho snažili ovplyvňovať pri pozemkovej reforme. Najväčšie korupčné škandály sú vtedy, keď sa mení režim a redistribuuje sa veľký majetok. Za Hodžu pozemkové reformy a tzv. nostrifikácia podnikov, v nedávnej dobe privatizácie.
Boli to rozhodne zaujímavé obdobia. Kedy by ste chceli žiť v rámci rokov, ktoré ste skúmali?
Otočím to najskôr opačne – nechcel by som sa narodiť na sklonku 19. storočia, lebo by som musel narukovať do oboch svetových vojen. Je to sčasti príbeh môjho prastarého otca, ktorý päťkrát preplával oceán do Ameriky, aby si za zarobené doláre mohol kúpiť pár hektárov pôdy. Keď po februári 1948 nechcel vstúpiť do družstva, zavreli ho ako kulaka. Narodil sa ako občan Rakúsko-Uhorska a zomrel v znormalizovanom Československu. Za jeho života sa udiali tie najväčšie ohavnosti krutého 20. storočia. V porovnaní s tým sa prinajmenšom v strednej Európe javí druhá polovica 19. storočia ako relatívne pokojné obdobie, keď mlčali zbrane a k ľuďom prehovárali múzy.
O korupcii ste s kolegami napísali rozsiahlu knihu. Ako ste prišli k tejto téme histórie?
Pôvodne sme chceli zostaviť monotematické číslo o korupcii v jednom odbornom časopise. Robili sme na ňom a zhodou okolností vyšlo v rovnakom mesiaci, ako sa prevalila kauza Gorila. Bol to rok 2011 a hneď nás oslovovali novinári, ľudia hovorili, že je škoda nechať to len v podobe časopiseckých štúdií, aby sme napísali o korupcii knihu. Ona vlastne vznikla akoby na objednávku zvonku a vydali sme ju v roku 2016.
Keď ste začali bádať o korupcii, čo ste našli?
S kolegom Lászlóom Vörösom sme zistili, že o korupcii historici na Slovensku doteraz prakticky nič nenapísali. Už viackrát som povedal, že najprv sme si museli texty napísať, aby sme si mohli niečo prečítať. Kniha je významná najmä preto, že prvýkrát mapuje terén, ukazuje isté problémy. Zaujímavé bolo bádanie o korupcii medzi rokmi 1867 až 1945, lebo sme sa mohli oprieť o množstvo prameňov. Okrem súdnych sporov to boli noviny a satirické časopisy, sú zverejnené prepisy parlamentných debát, denníkov a podobne.
Hovorí sa, že dobrý historik je ako dobrý komisár. Čo to znamená?
Že historik hľadá ako detektív stopy, aby sa pokúsil čo najvernejšie opísať, čo sa v minulosti dialo. Pramene vníma ako stopy, ktoré ho dovedú k vyriešeniu prípadu. Ale zároveň sa nesmie nechať prameňmi uniesť, lebo ich vždy niekto písal s istým zámerom.
Narazili ste na niečo, pri čom ste mali problémy s opísaním korupcie?
Mrzí nás, že v knihe nemáme nič z obdobia komunizmu. Zistili sme, že nik sa jej nevenoval do tej miery, aby nám vedel niečo napísať. Paradoxne, lebo za komunizmu bola spoločnosť prerastená korupciou úplne všade, od kupovania banánov až po umiestňovanie detí do stredných škôl, systém kolaboval. Korupcia je niekedy akousi náhradou nefunkčného štátneho systému – ak chcete dosiahnuť svoje práva, ktoré má štát garantovať, ale nerobí to, idete s obálkou. Protekcia bolo slovo, ktoré sme vtedy bežne používali – máš protekciu, vybavíš?
Majú aj historici nejaké choroby z povolania?
Majú problémy s chrbticami a zvyčajne i očami, lebo sedia hodiny v archívoch a väčšinou píšu posediačky. Úradník, aj keď sedí, občas vstane, ide si urobiť kávu alebo za šéfom. Keď si sadne historik a začne písať, tak sedí zhrbený aj päť hodín a ani si nevšimne, koľko času uplynulo. Kolega, s ktorým som písal knihu, má operovanú chrbticu, ja mám operovanú chrbticu, poznám ďalších štyroch historikov v mojom veku, ktorí s ňou majú problém. Ďalší „problém“ historikov je, že si kupujú knižky a nestíhajú ich čítať, lebo ich vychádza toľko, že sa im kopia doma. Som naučený, že prídem do kníhkupectva, zbadám zaujímavú knihu a neviem ju nekúpiť. Takže mám doma navŕšené kopy a rozdelené, že toto by som mal čítať hneď, toto odsúvam na neskôr. Keď odchádzam z práce, tak mám vždy v ruke pero a papier, lebo hlava nevypne. Sedím v autobuse a často mi napadne niečo, čo si potrebujem zapísať. Prídem domov a ešte dve hodiny hlava funguje, ako keď vypnete motor na aute a on chladne len postupne.
Doc. Peter Šoltés, PhD. (42)
Vyštudoval históriu a germanistiku, doktorát má zo slavistiky. Pracuje v Historickom ústave Slovenskej akadémie vied, v Oddelení histórie 19. storočia. Venuje sa sociálnym a kultúrnym dejinám Uhorska/Slovenska, robí historický výskum korupcie, etnických a konfesionálnych stereotypov. V minulosti učil na univerzite v Ružomberku. Je spoluautorom knihy Korupcia.