Dvadsať rokov bývalý režim nechcel počuť jej meno. Marta Ličková (92) žila ako bez identity. Paradoxne však štátne vydavateľstvá potrebovali jej preklady, a tak do slovenčiny preložila desiatky kníh od najvýznamnejších spisovateľov - pod cudzími menami. Teraz dostala od prezidenta Andreja Kisku štátne vyznamenanie Rad Ľudovíta Štúra II. triedy. Za zásluhy. Ako sa žije bez mena? Čo sa stane s psychikou, keď človeka zakážu? Ako s manželom objavila pre svet Solženicyna? A aké sú pocity, keď meno človeku vrátia?

Téma

​Koľko kníh ste v živote preložili?
Nemám ich spočítané, ale hovoria, že vyše 200 a robím to dodnes veľmi rada. Do penzie som išla hneď, ako sa dalo, ale prekladala som ďalej. Bez prekladania by som sa cítila ako bez ruky, neviem si ani predstaviť, že by som nerobila. Prekladala som aj v časoch, keď som nesmela.

Ako to fungovalo v časoch, keď ste nesmeli? Niečo ste preložili, ale v knihe bolo uvedené iné meno?
Áno, mala som dohodnuté s redaktorom vydavateľstva, na koho pôjde zmluva a honorár, do knihy dali jeho meno, ale prekladala som ja. Honorár mi potom odovzdal. Keď sa ozvali z vydavateľstva, že niečo potrebujú, automaticky sa pýtali – a meno máme?

Redaktor si bral nejaké percentá za to, že vám poskytol krytie?
Nikdy si nikto nič nevzal. S tými, čo poskytovali krytie, som musela mať veľmi dôverný vzťah, musela som sa spoľahnúť, že ma neprezradia. Boli to tie ozajstné priateľstvá.

Keď vás zakázali, pamätáte si na prvú knižku, ktorá vyšla s cudzím menom? Aký to bol pocit?
Zvláštne, keď človek vie, že je to jeho práca, ale nesmie byť identifikovaný. Najhoršie boli začiatky, pre Tatran som práve preložila veľkú nemeckú knižku Nemohúcni, bola už hotová, pripravená na distribúciu. Vtom prišiel zhora zákaz na moje meno a knihu zošrotovali.

Kvôli tomu jednému menu prekladateľky, ktoré v knihe bolo uvedené?
Áno. Boli tam dve slová – Marta Ličková, ktoré režimu prekážali. Keby som mala opísať pocity, tak to bolo, ako keď si človek zlomí nohu a nemôže nič robiť.

Vám ako keby zobrali identitu?
Presne tak som sa cítila a išlo o dlhé obdobie od roku 1970 do roku 1989. Mocenské orgány vás mohli úplne ponížiť, zlikvidovali vaše meno, je to úplné odpísanie. A v takom štádiu sa človek dostane do stavu, že sa mu prudko rozkrúti mozog a láme si hlavu, čo teraz. Čo bude s rodinou, s deťmi. Dcéru akurát ešte prijali na vysokú školu, našťastie to stihla pred zákazom. Syna fotografa už neprijali do práce, kde mal nastúpiť. Povedali mu, chceli sme vá...