Na trase na najvyššiu horu sveta (8 848 metrov nad morom) vznikajú takmer zápchy. Vystupuje sa najľahšou cestou, tzv. normálkou a používa sa kyslík. Horolezec MARIÁN ŠAJNOHA (78) hovorí nielen o Evereste, ale aj o iných štítoch, a tiež o tom, že zlatá éra československého horolezectva dávno pominula. Podľa neho majú dnešné výstupy vo vysokých horách zväčša nízku športovú hodnotu. Ako sa výkon hodnotí? Čo robí komercia s najvyššími horami? Dajú sa ešte nájsť nové výzvy?

Čo hovoríte na to, že na Everest vyšlo už vyše 4 000 ľudí a že ročne naň vylezú stovky ľudí, väčšinou nehorolezcov?
Možno je to pomýlená móda, hystéria, určite sa tu prejavuje ľudský snobizmus. Mám prachy, zaplatím si to! Skutočne nepovažujem za férové, že klienta sprevádzajú dvaja, traja sprievodcovia, nesú mu všetok materiál a ešte mu aj pravidelne vymieňajú kyslíkové bomby. Najväčší „frmol“ je z nepálskej strany, lebo tam ich lietadlá privezú do Lukly, odkiaľ sú za štyri dni pešo v základnom tábore. Téma

​

Existujú fotografie mŕtvol na trase. Ľudia vystupujú hore a nevšímavo prekračujú telá, ktoré tam ležia už viac rokov.
Je to nad moje chápanie, neuveriteľná ľudská surovosť. Obraz ľudskej úbohosti. Zahynie človek a je strašné, že ostatní ho nedokážu uložiť aspoň nabok, prípadne zahrabať do snehu, keď už odtiaľ transport do rodnej krajiny nie je možný.

Telo Inda Tsewanga Paljora je vo výške 8 500 metrov a slúži ako orientačný bod nazývaný ako „green boots“, lebo má zelené topánky. Čo na to hovoríte?
Nemám slov. A to tam leží okolo dvadsať tiel! Všetci zomreli počas výstupu. Terén je vystavený vetru, takže sneh telá nezaveje alebo iba sčasti priveje, a časti tiel trčia von. Všetky sú na normálke, ktorou už v súčasnosti horolezci nechodia, lebo normálka už pre horolezca nemôže byť žiadna méta.

Osemtisícovky teda už nie sú pre horolezcov lákadlom?
Normálky už ani nie. Komercia zasiahla aj normálky na „ľahké“ osemtisícovky. Agentúry zlákajú klientov na výstupy, zabezpečia sprievodcov, kyslík, ďalší servis. Ale Everest, ďalšie osemtisícovky a aj nižšie vrcholy priťahujú horolezcov na iné – ťažšie cesty.

Keby niekto vystúpil na Everest tzv. Boningtonovou cestou, zarezonovalo by to?
Určite áno. Juhozápadná stena Everestu sa koncom šesťdesiatych rokov minulého storočia stala svetovým horolezeckým problémom. Uskutočnilo sa viac pokusov, ale bez úspechu. V roku 1975 zorganizoval Chris Bonington výpravu s množstvom ľudí, postupovali ťažkým expedičným štýlom, používali kyslík a nakoniec stenu preliezli a dosiahli vrchol. Potom touto cestou dlho neprešiel nikto. Až v roku 1988 štyria Slováci – Jozef Just, Dušan Becík, Peter Božík a Jaroslav Jaško – „boningtona“ preliezli a navyše ľahkým alpským štýlom! Tento výkon si všimol celý horolezecký svet.

Ako to dopadlo?
Žiaľ, na zostupe všetci štyria zahynuli, doslova zmizli. Na ich tragickom konci sa podpísal trojdňový pobyt vo výške nad 8-tisíc metrov, ktorý spôsobil vážne zhoršenie ich zdravotného stavu. Telá našich chlapcov sa nikdy nenašli.

Takže Boningtonova cesta je na rozdiel od normálky stále atraktívna aj pre súčasných špičkových horolezcov?
Jednoznačne áno, tou cestou v celej histórii vyšli iba štyri expedície, z nich jedna v zime.

Vy ste sa ...