Keby chcel archivár Milan Anatonič (68) naraz vidieť úplne všetky filmy a záznamy z audiovizuálneho archívu Slovenskej televízie (RTVS), musel by sedieť pred obrazovkou nepretržite 14 rokov. Ako vznikla relácia Retro noviny? Ako sa zmenila archivácia s nástupom nových technológií? Aké sú nevýhody a za čím je mu smutno?

Do mailu ste sa mi podpísali ako emeritný archivár. Kedy ste odišli do dôchodku?
K prvému januáru 2017.

Ale ešte stále sa vyskytujete v Slovenskej televízii.
Robím moje relácie (Retro noviny – pozn. red.), takže som vďačný kolegom, že mi nechali môj pracovný kút, zaprataný ako šľak. Je to obrovská výhoda, dostanem sa do všetkých databáz a ku všetkému, čo potrebujem k svojej scenáristickej činnosti rovnako, ako keby som tu bol interne. Moje relácie totiž vychádzajú výsostne z archívnych materiálov, takže nepotrebujem nikoho otravovať. A keď kolegovia potrebujú poradiť, prekonzultujeme to, keď prídem a pomáham im. Je to obojstranne veľmi výhodná spolupráca.

Takže si vlastne ani neuvedomujete, že ste na dôchodku.
Aj keď som doma, rozmýšľam nad tým, čo a ako urobím v ďalších častiach. Priznám sa, že ešte stále pretrvávajú kamarátsko-kolegiálne vzťahy, keď najmä staršia generácia televíznych tvorcov mi často volá domov: Prosím ťa, nevieš toto a toto. Odkazujem ich na moju nasledovníčku v televízii Lenku, lenže oni vravia, že ja to určite viem spamäti. Ale keď mi v sobotu večer o šiestej zavolá režisér zo strižne s tým, že rýchlo potrebuje záber na zasnežené Vysoké Tatry, tak to mu asi ťažko poviem číslo pásu (smiech).

Téma

​Pôvodne ste chceli byť hercom, prečo teda nie ste?
Maturoval som plný nadšenia v pamätnom šesťdesiatom ôsmom roku, bolo to geniálne obdobie. Zhodou okolností boli mojimi spolužiakmi mladý Dubček a Šalgovič, jedni z mojich najlepších kamarátov. Býval som kúsok od Peťa Dubčeka, pri tzv. Puškinových schodoch, čo idú na Slavín, Dubčekovci bývali hore. Intenzívne som hrával divadlo, absolvoval som literárno-dramatický odbor v Ľudovej škole umenia. Keď som rozmýšľal, čo ďalej, tak jednou z logických vecí bolo, že sa skúsim prihlásiť na VŠMU, ale reálne som nerátal, že by ma zobrali.

Prečo nie?
Vedel som, že sa hlási štyristo či päťsto deciek z celého Slovenska, a ja, syn techničky a účtovníka, nemám nijaké známosti v umeleckej sfére. Náhoda je však niekedy hlúpa a prijali ma na herectvo. Sám som sa čudoval, do akej milej spoločnosti spolužiakov som sa dostal. Po prvom ročníku sa robila selekcia, ktorú som prežil. Po druhom som však nedostal odporúčanie na ďalšie štúdium, respektíve mi bolo povedané, že nemôžem pokračovať.

Povedali vám prečo?
Nie, to mi nikto nepovedal. Po komisionálnej skúške z hereckej tvorby vyšla tajomníčka s tým, že nemôžem pokračovať. Bol rok 1970, začiatok normalizácie a vtedy nikto nepovedal prečo, začo, načo. Oficiálne mi však ponúkla možnosť, že nemusím odísť z VŠMU, ale môžem prejsť do druhého ročníka dramaturgie. Stratil by som síce rok štúdia, ale mohol by som tam nastúpiť. A ja vtedy taký mladý, hrdý a sprostý som si povedal, že ak nemám divadlo robiť aktívne, tak pasívne ho robiť nebudem a odišiel som zo školy.

Nebola to chyba...
Má to nečakane dlhodobý dosah, vzápätí totiž vymenili celé vedenie a keď som si teraz vybavoval dôchodok, potreboval som z VŠMU potvrdenie o tých dvoch rokoch, poprosil som pani zo študijného oddelenia a archívu. Keď som prišiel, tvárila sa tak trochu divne a povedala: Pán Antonič, mám tu všetko pripravené, len je tu jeden problém. Nevieme dať termín ukončenia štúdia. Ona totiž nevedela v archíve zistiť, kedy a akým spôsobom som ukončil štúdium. Ak by sa to zobralo z právnej stránky, tak reálne som stále študent. V škole zrejme vtedy čakali, že prídem v septembri a zapíšem sa na dramaturgiu. A keďže vymenili šéfstvo, moje papiere tam trčali, tak ich niekto dal do archívu bez toho, aby tam aspoň bola poznámka....