Sledujte nás na Instagrame

@tyzdennik_temaFacebook
23.02.2018, 08:00

Ako archivári oklamali komunistov, ktorí im prikázali zošrotovať materiály z Pražskej jari a okupácie

"Nechali si premietať jednotlivé šoty a šli natvrdo: vyhodiť, zošrotovať, môže zostať," opísal praktiky komunistov v rozhovore Milan Anatonič z audiovizuálneho archívu Slovenskej televízie.

Ako archivári oklamali komunistov, ktorí im prikázali zošrotovať materiály z Pražskej jari a okupácie
Zdroj: HN/Pavol Funtál

Keby chcel archivár Milan Anatonič (68) naraz vidieť úplne všetky filmy a záznamy z audiovizuálneho archívu Slovenskej televízie (RTVS), musel by sedieť pred obrazovkou nepretržite 14 rokov. Ako vznikla relácia Retro noviny? Ako sa zmenila archivácia s nástupom nových technológií? Aké sú nevýhody a za čím je mu smutno?

Do mailu ste sa mi podpísali ako emeritný archivár. Kedy ste odišli do dôchodku?
K prvému januáru 2017.

Ale ešte stále sa vyskytujete v Slovenskej televízii.
Robím moje relácie (Retro noviny – pozn. red.), takže som vďačný kolegom, že mi nechali môj pracovný kút, zaprataný ako šľak. Je to obrovská výhoda, dostanem sa do všetkých databáz a ku všetkému, čo potrebujem k svojej scenáristickej činnosti rovnako, ako keby som tu bol interne. Moje relácie totiž vychádzajú výsostne z archívnych materiálov, takže nepotrebujem nikoho otravovať. A keď kolegovia potrebujú poradiť, prekonzultujeme to, keď prídem a pomáham im. Je to obojstranne veľmi výhodná spolupráca.

Takže si vlastne ani neuvedomujete, že ste na dôchodku.
Aj keď som doma, rozmýšľam nad tým, čo a ako urobím v ďalších častiach. Priznám sa, že ešte stále pretrvávajú kamarátsko-kolegiálne vzťahy, keď najmä staršia generácia televíznych tvorcov mi často volá domov: Prosím ťa, nevieš toto a toto. Odkazujem ich na moju nasledovníčku v televízii Lenku, lenže oni vravia, že ja to určite viem spamäti. Ale keď mi v sobotu večer o šiestej zavolá režisér zo strižne s tým, že rýchlo potrebuje záber na zasnežené Vysoké Tatry, tak to mu asi ťažko poviem číslo pásu (smiech).

Zdroj: Téma

Pôvodne ste chceli byť hercom, prečo teda nie ste?
Maturoval som plný nadšenia v pamätnom šesťdesiatom ôsmom roku, bolo to geniálne obdobie. Zhodou okolností boli mojimi spolužiakmi mladý Dubček a Šalgovič, jedni z mojich najlepších kamarátov. Býval som kúsok od Peťa Dubčeka, pri tzv. Puškinových schodoch, čo idú na Slavín, Dubčekovci bývali hore. Intenzívne som hrával divadlo, absolvoval som literárno-dramatický odbor v Ľudovej škole umenia. Keď som rozmýšľal, čo ďalej, tak jednou z logických vecí bolo, že sa skúsim prihlásiť na VŠMU, ale reálne som nerátal, že by ma zobrali.

Prečo nie?
Vedel som, že sa hlási štyristo či päťsto deciek z celého Slovenska, a ja, syn techničky a účtovníka, nemám nijaké známosti v umeleckej sfére. Náhoda je však niekedy hlúpa a prijali ma na herectvo. Sám som sa čudoval, do akej milej spoločnosti spolužiakov som sa dostal. Po prvom ročníku sa robila selekcia, ktorú som prežil. Po druhom som však nedostal odporúčanie na ďalšie štúdium, respektíve mi bolo povedané, že nemôžem pokračovať.

Nenechajte sa obmedzovať

Tento článok je súčasťou exkluzívneho obsahu týždenníka Téma. Pokiaľ si ho chcete dočítať do konca, predplaťte si balík GOLD alebo si nechajte týždenník posielať priamo do vašej schránky.

Newsletter

Prihláste sa na odber noviniek zo sveta politiky, ekonomiky a biznisu.

Pred zadaním e-mailovej adresy si prečítajte pravidlá ochrany osobných údajov a používania cookies. Súhlas na odoberanie noviniek môžete kedykoľvek odvolať.

Cookies

Na našich stránkach používame cookies. Slúžia na zlepšenie našej práce a vášho zážitku z čítania HNonline.sk. Bližšie informácie nájdete v Pravidlách používania cookies. Spracovanie a správu cookies nastavíte priamo vo Vašom prehliadači.