Stále menej ľudí vie správne podávať ruku, predstaviť sa či osloviť druhého. Keď vidíme, že hrubosť sa oplatí, je jednoduchšie byť hrubý. JAROLIM ANTAL (72) sa celý život venuje spoločenskému správaniu a štátnemu protokolu. Ako sú na tom Slováci? Prečo sú dôležité čisté topánky a kam si má žena uložiť kabelku? A má ešte zmysel tradičná etiketa pri súčasnom technologickom pokroku?
Ste človek, ktorý nevyjde z domu, ak nemá vyleštené topánky. Prečo?
Keď sa niekomu predstavujete, pozeráte sa síce do očí, ale neuvedomujete si, že v jednej chvíli skloníte hlavu a vidíte topánky človeka, s ktorým sa zoznamujete. Prvý dojem je často 100 percent úspechu.
Z čoho vychádza pravidlo, že majú byť čisté topánky?
Je to slušnosť. V Anglicku pred 150 rokmi nemali asfaltové chodníky, všade bolo za dažďa blato. Džentlmen musel mať na topánkach natiahnuté návleky, a keď prišiel na návštevu, pred komorníkom si dal návleky dolu. Takže už vtedy bolo normálne mať ich čisté. A napríklad na nohaviciach poznáme manžety, ale tie tiež vychádzali zo snahy zostať čistý.
Ako?
Keď chodili po blate, vyhrnuli si nohavice, aby si ich nezašpinili. Tak vznikla manžeta. Ale na slávnostné a formálne oblečenie už, samozrejme, nosíme nohavice bez manžety. Pretože prišli v koči, aute či električkou.
Podávanie rúk s tým, že ľavou rukou chytí za predlaktie, je nepríjemný zlozvyk Andreja Kisku a je to spoločensky veľmi nevhodné.
Ako ste sa dostali k etikete a k diplomatickému protokolu?
Narodil som sa v roku 1945 na dedine a v Hlohovci bol môj otec vedúci predajne odevov, bol vyučený u Rolného. Rolný bola najslávnejšia odevná firma, niečo ako Baťa medzi topánkami, a podobne aj vychovávali zamestnancov. Hovorilo sa, že vyučiť sa u Baťu a Rolného bolo, ako keby ste mali vysokú školu. Rodičia tak boli vychovaní a mňa odmalička obliekali, ako bolo treba, čiže ako malé deti sme chodili na vychádzku v bielych podkolienkach. Lebo tak sa patrilo. Ako štvorročnému mi dávali oblek. Niekto by povedal, že vtedy také správanie na našom území nebolo. No bolo. Pokračovanie rakúsko-uhorského meštianstva tu fungovalo aj naďalej.
Čiže etiketa a protokol ide s vami odmalička?
Áno, s rodinou. Záleží na tom, ako človeka vychovávajú rodičia, aké sú vzťahy v rodine. Do školy som išiel v roku 1951 a do roku 1953 bolo v školách povinné náboženstvo, kde sme sa tiež učili určitej etikete. Potom som bol pionier a aj tam nás učili slušnosti, správaniu, poriadku, triviálnym veciam typu poďakovanie, poprosenie. Dnes to v kolektívoch neučia, učiteľ sa často bojí upozorňovať na správanie, deti z niektorých rodín terorizujú učiteľov, takže tí na to kašľú. Škola má vzdelávať, ale aj vychovávať!
Ako vznikali pravidlá etikety?
Slovo etiketa pochádza z francúzštiny a znamená nálepka. Na dvore francúzskeho kráľa Ľudovíta XIV. bol dvorným ceremoniárom pán, ktorý sa volal Le Beau. Ten začal na papieriky písať odkazy, kedy bude aké podujatie a ako treba prísť oblečený. Papieriky naliepal po zámku a parkoch, aby dvorania vedeli, čo kde bude a ako sa správať. Le Beau napísal, že dámy majú prísť v róbach, musia mať klobúk, rukavice a podobne. Tak sa príbeh spoločenského správania začínal a vzniklo z neho zvykové právo – etiketa. Odtiaľ pochádzajú aj ďalšie názvy, ako kurtoázia, čo dnes prekladáme ako zdvorilosť, galantnosť, ale pôvodne to boli dvorné zvyklosti.
Etiketa z dvora prechádzala medzi ostatných?
Bol to vývoj, a aj keď francúzska revolúcia sekl...
Zostáva vám 85% na dočítanie.