Investigatívny novinár ARPÁD SOLTÉSZ (49) zažil drsné deväťdesiate roky a mafiánske praktiky na východnom Slovensku na vlastnej koži a mnohé z toho, čo sa vtedy dialo, popísal v knihe Mäso – Vtedy na východe. Pašeráctvo, prevádzačstvo, prostitúcia, korupcia na najvyšších postoch polície a k tomu SIS, ktorá má maslo na hlave. Napriek tomu hovorí, že „tak blízko sa mafia k predsedovi vlády nikdy predtým nedostala. Ani za Mečiara.“ Prečo ho zbili a z čoho išiel strach? Prečo utajil mená obetí? A prečo sa dnes novinári opäť spojili?

Rozhovor bol robený približne pred tromi týždňami a nezachytáva posledné politické udalosti.

Téma

​Napísali ste knihu Mäso – Vtedy na východe, ktorej dej sa odohráva na prelome deväťdesiatych rokov a nového milénia, kedy po Mečiarovi prevzala moc Dzurindova vláda. Keď ste ju písali, mysleli ste si, že temné časy mafiánskych deväťdesiatych rokov sú navždy preč?
Myslel som si, že časy sa menia a doba sa civilizuje, ale veľmi som sa mýlil. Keď chodím s knihou na besedy a čítačky, často sa ma pýtajú, ako si spomínam na obdobie deväťdesiatych rokov a v čom je rozdiel. Hovorím im, že dnes nepríde hrubokrký debil s kanistrom benzínu a búchačkou, ale vzdelaný právnik s hodvábnou kravatou a zlikviduje človeka ekonomicky. Ale zdá sa, že som podcenil primitívne hrubé mafiánske štruktúry a hrubokrký debil je stále v hre. Možno dnes už nepobehuje po uliciach a nemláti na počkanie ľudí po papuli. Až tak sa nevystrkuje, ale stihol prerásť do najvyšších poschodí politiky. Kokaín nikdy nebol tak blízko k predsedovi vlády ako teraz.

Ako to myslíte?
Antonina Vadalu zadržali na základe medzinárodného zatykača v súvislosti s pašovaním kokaínu. Jeho bývalá priateľka Mária Trošková bola hlavná štátna radkyňa a jeho veľmi dobrý kamarát Viliam Jaseň bol tajomníkom bezpečnostnej rady štátu. Takto blízko sa mafia nikdy predtým k predsedovi vlády nedostala.

Ani v časoch mečiarizmu?
Ani za Mečiara. Vždy tam bola nejaká reťaz sprostredkovateľov, ale teraz je to takmer priamy kontakt.

Vo vašej knihe sú mnohé postavy zvláštne tým, že aj keď bojujú za správnu vec, mohli by sme im mnohé veci vyčítať – to, ako získavajú informácie, čo s nimi robia. Ešte aj tí neskorumpovaní policajti, ktorých je tam ako šafranu, sa nedajú považovať za hrdinov. Je to preto, že účel svätí prostriedky?
V skutočnom živote nie sú ľudia čierno-bieli. A policajti, ktorí stíhali najdrsnejších mafiánov, nevyhnutne museli byť ešte drsnejší. Šťastie bolo, že mali policajnú placku, lebo keby boli na tej druhej strane, možno by sme si dodnes s niektorými z nich neporadili.

Aj postava investigatívneho novinára z vašej knihy je dosť kontroverzná. Je to vaše alter ego?
Väčšina ľudí si myslí, že som to ja, ale žiadna postava v knihe nie je jedna k jednej nejaká reálna osoba. Novinár Schlesinger robí veci, ktoré novinári v žiadnom prípade nesmú robiť. Ale tak sme v deväťdesiatych rokoch robili investigatívu. Hlásim sa k väčšine jeho negatívnych vlastností a skutkov, ktoré sú v knihe opísané. V deväťdesiatych rokoch sme z remeselného pohľadu robili úplne mizernú žurnalistiku, hlavne pokiaľ hovoríme o investigatíve.

Prečo?
Pretože investigatíva tu štyridsať rokov neexistovala, nikto ju nevedel robiť a nemali sme sa ju od koho učiť. Starí profíci ma síce naučili, ako sa píše správa, reportáž, ako sa selektujú a spracúvajú informácie, čo je relevantné, ako vyjadriť podstatu. Ale o investigatíve nikto z nich veľa nevedel, a tak sme ...