Je to však o dosť komplikovanejšie, kriminalistika je založená na drobnokresbe, akú si nevieme ani prestaviť. Venuje sa jej aj profesor JOZEF METEŇKO (61) z Akadémie Policajného zboru v Bratislave. Aké stopy vedia policajtov doviesť k páchateľom? Ako je možné, že odhalili zločinca podľa odtlačku ucha? Prečo je možné zistiť, z akej zbrane bol vystrelený náboj? A na čo používajú policajti štetce z veveričieho chvosta?

Téma

​Odkedy sa používa v policajnom dokazovaní technika?
V osemnástom storočí vo Francúzsku existoval neslávne známy falšovateľ dokumentov Eugene Francois Vidocq, ktorý páchal rôzne činy a sedel vo väzení. Neskôr však začal spolupracovať s políciou. Na odhaľovanie iných falšovateľov začal používať rôzne chemické alebo aj optické metódy. Zisťoval, či sú dokumenty a bankovky pravé. Bolo to v období okolo roku 1810 až 1820 a nakoniec sa Vidocq stal policajným prefektom. Napísal potom knihu Z galejníka policajným prefektom, dá sa zohnať aj v slovenských antikvariátoch.

Podobný príbeh je tiež sfilmovaný v snímke Chyť ma, ak to dokážeš, ale týkal sa príbehu z 20. storočia – Frank Abegnale dokázal falšovať letenky, dokumenty, šeky. Zatvorili ho, no nakoniec sa stal špecialistom na odhaľovanie falzifikátov a spolupracoval s políciou.
Je to veľmi podobné ako s Vidocqom. Vo väzení začal rozmýšľať o odhaľovaní iných falšovateľov, zapisoval si poznámky, ukladal ich a nakoniec ho začala polícia využívať. Najskôr ešte vo väznici a nakoniec ho začali posielať aj do terénu medzi zločincov. On vtedy prišiel na ďalšiu vec – zistil, že ľudia sa dajú odlíšiť podľa znakov a zvláštností, ktoré majú v tvári alebo na ruke. Znaky si začal kresliť na lístočky o zločincoch, ukladať ich a neskôr využívať.

Tak vznikla policajná databáza?
Áno, on kreslil tvary nosa a ďalšie znamenia, o každej tvári robil poznámky, napísal údaje o človeku a na lístočkoch ich začal ukladať.

Podľa tvaru nosa vedeli identifikovať zločincov?
Tvar nosa je typický znak človeka, ale Vidocq kreslil aj ďalšie znaky na tvári. Postava a tvár je veľký nositeľ informácií, dnes sa tomu hovorí biometria.

Ako sa to vyvíjalo ďalej?
V parížskej prefektúre sa aj vďaka Vidocqovi nazbieralo množstvo lístočkov, ktoré začali zaraďovať do drevených skriniek, a vytvoril sa systém databáz, aké sa potom používali ďalšie desaťročia. Ešte ja som zažil obdobie, keď na okresných riaditeľstvách boli drevené skrinky s kartotečnými lístkami, kde boli identifikačné údaje o zločincoch a ich skutkoch. Dnes máme na podobných princípoch automatizované informačné systémy. Tie sa stále kŕmia dátami a umožnia rýchlejšie nájsť zhodu, ktorej hovoríme identifikácia. Pri hľadaní človeka systém ponúkne desať alebo dvadsať ľudí, ktoré v súvislosti s nejakým zločinom prichádzajú do úvahy, a znalec alebo kriminalista medzi nimi vyberá najviac podozrivých. S tým začal kedysi Vidocq, len, samozrejme, ručne.

Technika sa teda začínala dokumentáciou?
Aj, ale malo to ďalší vývoj, po Vidocqovej smrti prišiel iný Francúz, volal sa Francois Bertillion. Bol to neúspešný študent a nie veľmi uznávaný policajný úradník – robil veci, ktoré ostatní nepov...