Po niekoľkých hodinách náročnej chôdze odpočívam v zajatí vysokohorských štítov takmer dva kilometre nad hladinou mora, keď sa spoza kopca vynorí chlap ako hora. V krátkych trenírkach a prepotenom tričku, s nákladom na chrbte, ktorý je dvakrát väčší ako on. Nechce sa mi veriť, že do tejto odľahlej oblasti ťahá sud s pivom. Tatranskí nosiči vynesú do hôr jednoducho čokoľvek. Trebárs aj 120-kilové liatinové čerpadlo...

​Voňavý guláš, čerstvý chlieb a čapované pivo. Aj takéto menu si môžete dať vo Vysokých Tatrách na niekoľkých chatách, kam nevedú cesty, nejazdí lanovka a vrtuľník sa nad ich strechami otočí len dvakrát ročne – pred letnou sezónou, keď im privezie zásoby piva a Kofoly, a pred zimou s koksom alebo briketami na kúrenie. Inak sa s ohľadom na ochranu národného parku a rýchlo sa meniace počasie nelieta.

Je to teda len zásluhou tatranských nosičov, že si môžu turisti dopriať odpočinok aj dobré jedlo uprostred holých skál, ďaleko od ľudí. Tatranskí „šerpovia“ sú pritom vo svete unikátni. Im podobných nájdeme až v Ázii, kde si tí praví Šerpovia (etnikum obývajúce pohorie Himalájí), ale aj iné tamojšie národy privyrábajú ako nosiči nákladov pri vysokohorských expedíciách, ktoré sa snažia zdolať najvyššie vrcholy sveta.

Hor sa na Hrebienok
Mne však bohato stačí, keď za chvíľu zdolám aspoň 200 výškových metrov. Stojím na Hrebienku (1 285 m n. m.), dôležitom turistickom centre, kam je možné sa pohodlne dostať zubačkou (elektrická úzkorozchodná železnica čiastočne využívajúca na pohon ozubené kolesá zakusujúce sa do ozubeného pásu upevneného uprostred koľají). Sledujem vyšportovaného chlapíka s bielou čelenkou, ako z malého plechového skladu vyťahuje plne naložené drevené nosidlá, ktoré majú aspoň dva metre. Postaví ich na hromadu betónových štvorcov ako na lavičku, nahodí si pevné popruhy na ramená a bez zjavnej námahy vstane s cieľom vyraziť na Zamkovského chatu (1 475 m n. m.). „Chcete si to skúsiť?“ vyhŕkne na mňa nosič Štefan Bačkor, keď v mojich očiach vidí podozrenie, že sú nosidlá určite plné ľahkého polystyrénu a vážia maximálne päť kíl. Prikývnem a v okamihu sa pchám na jeho miesto. Ale nemôžem s objemným bremenom vôbec pohnúť. „Skúste viac zabrať,“ radí Štefan pokojne. Zapájam povolené brušné svaly a roztrasené stehná a hurá, stúpam k nebesiam! „Ááááá,“ vyletí zo mňa vzápätí, keď sa ťažký stĺp nad mojou hlavou preváži a ťahá ma dopredu a k zemi. Skúsený nosič rýchlo vyrovnáva nosidlá, aby ma nezavalili, ale moje chabé telo nie je schopné držať stabilitu a pre zmenu sa začnem s nákladom nakláňať dozadu. Okoloidúci sa pobavene prizerajú. A ja to vzdávam. „Koľko to, preboha, váži?“ obraciam sa na šľachovitého Slováka. „Okolo päťdesiatich kíl.“ T...