ANNA (32) a PETER (36) BUREŠOVCI sa v auguste roku 2014 vydali s batohmi na chrbte na jedno veľké dobrodružstvo. Viac než tri roky jazdili stopom, spali v stane a na uliciach, varili si v ešuse. Aj preto dokázali precestovať 23 krajín sveta. Ako sa dá ušetriť na cestovaní? Čo si musí človek odoprieť? A aké nástrahy čakajú vo svete?

​Nízkonákladové cestovanie je spojené s istým nepohodlím. Dá sa na to zvyknúť?
Anna: Veľa ľudí si nevie predstaviť, že by vopred nevedeli, kde budú spať. My to vždy riešime až na mieste. Ale je pravda, že nám to s týmto prístupom párkrát nevyšlo. Napríklad v treťom najväčšom meste Vietnamu Haiphongu (mesto nachádzajúce sa 100 km východne od Hanoja má dva milióny obyvateľov, pozn. red.) sme spali uprostred kruhového objazdu, v Dubaji zase na zemi na námestí... A takých perličiek máme viac. Ale dve tretiny z našej cesty, ktorá trvala 1 170 dní (tri roky a dva a pol mesiaca, pozn. red.), sme nejaké bývanie mali. Aj keď je to asi tiež trochu skreslená informácia, pretože napríklad na Novom Zélande sme trinásť mesiacov bývali v aute.

Koľko peňazí ste mali vyhradených na ubytovanie?
Peter: Keď vynechám úplný začiatok cesty, keď nás ubytovanie vyšlo drahšie, snažili sme sa vojsť do desiatich dolárov pre oboch za noc. To sa v juhovýchodnej Ázii a Indii dalo. Skvelá je Malajzia, obzvlášť potom Borneo, kde je šikovný systém kempov pri národných parkoch, kde zaplatíte v prepočte dve eurá za stan na deň, čo sme hojne využívali. Ale je pravda, že v tropickom počasí bol stan za trest. Často sme tiež spanie riešili dlhými nočnými prejazdmi vlakmi alebo autobusmi. Je to vlastne celkom pohodlný spôsob, ako sa dostať z jedného miesta na druhé a zároveň ušetriť za ubytovanie.

Bolo jedným z cieľov vašej cesty, o ktorej píšete na blogu Zcesty.net, obmedziť náklady na minimum?
Peter: Bolo to nevyhnutné opatrenie, ktoré nám umožnilo zostať na ceste a spoznávať svet do hĺbky naozaj dlho. Chceli sme dokázať sami sebe, ale aj ľuďom, pre ktorých blog píšeme, že človek nepotrebuje našetriť milión, aby vyrazil okolo sveta. Niektorí ľudia nám síce vyčítajú, že sme v rôznych destináciách nenavštívili všetky zaujímavé miesta, ale s obmedzeným rozpočtom to inak nejde.

Podľa čoho ste si vyberali miesta?
Peter: Jazdili sme hlavne tam, kde sa dalo niečo vidieť zadarmo. Takže, keď vynechám niektoré lokality v juhovýchodnej Ázii, kde sa platí aj za vstup k vodopádom, tak sme navštevovali hlavne prírodné pamiatky a národné parky. Alebo pútnické miesta. Tým najväčším plateným lákadlám, ako je napríklad Tádž Mahál (monumentálny pomník v Ágre v Indii ročne navštívi okolo 8 miliónov návštevníkov, pozn. red.), sme sa však, samozrejme, nevyhli. Vedeli sme, že je to tak trochu gýč s množstvom turistov, ale keď už sme boli v Indii, chceli sme ho vidieť, takže sme sa snažili pomer medzi platenými atrakciami rozumne vybalansovať s tými zadarmo, aby sme neprešli polovicou krajiny bez povšimnutia. To by sme zase nechceli.

Ako sa na vaše prespávanie na verejných miestach pozerala miestna polícia?
Anna: Väčšinou boli zvedaví, vzali si pas, aby sa pozreli...