A hoci to niekoľko rokov vyzeralo na príbeh s happy endom, nakoniec sa premenil na nočnú moru. Spelo to od začiatku k smutnému koncu? Dajú sa traumy z ústavu a gény prekonať láskou? Alebo je lepšie sa s divokosťou a inakosťou nejako zmieriť? Ale ako? O tom všetkom sa TEREZA BOUČKOVÁ (61), dcéra spisovateľa Pavla Kohouta a signatárka Charty 77, vypísala vo svojich knihách. V rozhovore pre TÉMU o tom najprv hovoriť nechcela. Ale pretože je to taká silná téma, tak sme sa pýtali, až sme autorku pozoruhodných próz Indiánský běh, Rok kohouta a Život je nádherný predsa len rozrozprávali.

Téma

​Kedy sa vám naposledy videlo, že život je vlastne nádherný?
Mne to tak príde takmer každý deň. Myslím si, že teraz žijeme v nádhernej dobe. Aj keď politika okolo nás je dosť úbohá a demokratické hodnoty dostávajú na frak. Život je podľa mňa nádherný, keď ho môžeme mať aspoň trochu vo svojich rukách. Všetko, čo nás stretáva, dobré aj to zlé, nás môže posunúť ďalej. Ale je fakt, že keď som prežívala to, o čom som potom písala v Roku kohouta, tak som vôbec nemala pocit, že aj na zlom možno nájsť niečo pozitívne. Myslela som si, že príslovie „čo ťa nezabije, to ťa posilní“ absolútne neplatí. S odstupom času to nevidím tak pesimisticky.

V televíznom programe 13. komnata ste to obdobie zhodnotili tak, že ste všetky problémy okolo výchovy dvoch rómskych chlapcov, ktorých ste s manželom adoptovali, nakoniec zvládli so cťou. Pochopil som, že to teda s odstupom času neľutujete. Zrejme rovnako aj tí vaši dvaja chlapci, ktorým ste odovzdali lásku, akú by v ústave asi ťažko zažili...
Náš prostredný syn, ten druhý adoptívny, si myslí, že sme ho nikdy nemilovali. Aspoň nám to povedal, keď sme mu nedávno odmietli posielať peniaze na život s tým, že by si ich mal zarobiť sám, pretože je mladý a zdravý a nám peniaze tiež nikto nedáva len tak. Napísal nám, že to bolo to najhoršie, čo sa mu mohlo stať, že sa dostal k nám do rodiny. Že nás nemá a nikdy nemal rád. Vzplanuli emócie, on je vznetlivý, takže to neberiem úplne doslova, ale možno v ňom tento názor teraz prevážil. Asi hlavne preto, že sme mu nechceli posielať peniaze v hodnote balíkov, ktoré sme posielali najstaršiemu synovi do kriminálu. On to bral ako nespravodlivosť. Keď bol najstarší syn zatvorený, písal nám nádherné listy, kde sa za veľa vecí, ktoré nám vo finále vyviedol, ospravedlnil. Vo väzení sa dokonca stal vášnivým čitateľom mojich kníh (smeje sa).

V románe Život je nádherný máte historku, ako ste sa stretli s jedným kníhkupcom a on vám vyčítal, že ste nemali právo napísať román Rok kohouta a takto otvorene a negatívne písať o svojich synoch...
Áno... Hovorila som si: Škoda, že si nemôže prečítať list nášho syna, ktorý si najprv vyžiadal ten román, a potom mi napísal nadšenú kritiku, že to je skvelé, napínavé a výborne sa to číta. Že ho ten príbeh pohltil. Spomenula som si na všetkých ľudí, čo mi vyčítali, že som sa vydaním tej knihy zachovala ako krkavčia matka...

Myslí si to napríklad aj režisérka Alice Nellis, ktorá tiež adoptovala dve deti. Tvrdila, že písať o dospievajúcich deťoch je nefér, pretože im to môže ublížiť.
Vidíte, a náš najstarší syn si potom nechal poslať aj ďalšie knihy, kde sa o ňom píše. Napísala som mu: „Naozaj to chceš? Ale veľmi pekne tam o tebe nepíšem.“ A on odpovedal: „Ale veď to tak bolo, mami.“ Urobilo mi radosť, že je schopný takej sebareflexie. Potom sa však zase vrátil do svojho života, ktorý stojí na úplne iných ideáloch, než k akým sme sa ho snažili viesť. Teda nepracovať a nejako sa pretĺkať, občas kradnúť, brať drogy a z ničoho si nerobiť veľké starosti...

V 13. komnate ste rozprávali, ako sa človek musí prispôsobiť okolnostiam. Museli ste si strážiť veci, zamykať izbu, aby vás chlapci neokradli, a potom ste mali výčitky sama pred sebou, že im nedôverujete... To si ani neviem predstaviť. Ako ste to zvládli?
Toľkokrát som im dôverovala a toľkokrát som sa spálila... Ale vlastne z toho vôbec neviním tých chlapcov, pretože oni mali strašnú túžbu žiť inak, nedodržiavať dohody. V sedemnástich rokoch už to volanie po slobode, ako si ju predstavovali oni, vôbec nemohli vydržať. Najstarší syn býval nezvestný, prostredný nás okrádal; nemohli si pomôcť. Chceli žiť podľa svojho, ale my sme za nich niesli zodpovednosť. A to je pre rodičov ťažká vec. Niekoľko rokov som s nimi chodila k psychológom, a keď si nevedeli rady, poslali nás na psychiatriu. Problémy v škole ...