Zápal je jedna zo základných reakcií, ktorými sa organizmus bráni nejakému poškodeniu. Čo sa pri tom deje v tele?
Keď si napríklad zadrieme triesku, tak sa rana väčšinou zapáli, sčervenie, lokálne sa zvýši teplota, objaví sa opuch a bolí nás to. To sú klasické príznaky miestneho zápalu. Účelom tejto reakcie je zabrániť rozšíreniu infekcie v mieste poranenia a zlikvidovať nebezpečných bakteriálnych votrelcov. Charakteristický opuch a sčervenanie sú spôsobené rozšírením miestnych ciev – to umožní zvýšený prívod krvi. A s ňou protilátok a rôznych druhov bielych krviniek, teda imunitných buniek. Poškodené miesto potom väčšinou „zahnisá“ – v strede rany sa objaví žltobiela masa, čo sú biele krvinky, ktoré zahynuli v boji s infekciou. Keď toto všetko úspešne prebehne, dochádza k regenerácii poškodeného tkaniva, aby vyzeralo ako pred infekciou. Ak sa však imunitnému systému nedarí situáciu vyriešiť a infekcia sa šíri ďalej, alebo sa zápal stáva chronickým, môže to viesť k závažným dôsledkom.

​Akým?
Zbrane imunitného systému sú dvojsečné – veľmi účinne likvidujú infekčné mikroorganizmy, ktorými sme neustále obklopení a atakovaní, avšak ich použitie je vždy sprevádzané nežiaducimi, tzv. imunopatologickými reakciami, poškodzujúcimi „miesto bojiska“. Sú väčšinou len drobnou a celkom prijateľnou daňou za odvrátenie nebezpečnej infekcie. Niekedy však môžu mať, paradoxne, omnoho horšie dôsledky než infekcia sama. Klasickým príkladom sú niektoré vírusové zápaly pečene – hepatitídy, ľudovo povedané žltačky. Ich klinické prejavy nie sú totiž spôsobené tým, že by vírus likvidoval infikované pečeňové bunky, ale sú hlavne dôsledkom masívneho nasadenia špecifických zbraní imunitného systému, ktorým sa hovorí cytotoxické T-lymfocyty. Tieto bunky rozoznávajú hlavne vírusovo infikované (ale aj nádorové) bunky a namiesto toho, aby sa ich snažili vyliečiť z infekcie, tak ich rovno zabíjajú. Riešia to takto radikálne, aby sa infekcia nešírila ďalej.

Čo keď sa imunitný systém úplne obráti proti vlastnému telu?
To je situácia typická pre tzv. autoimunitné choroby. Imunitný systém niekedy z nie veľmi jasných dôvodov nesprávne vyhodnotí situáciu – zdá sa mu, že nejaký orgán je infikovaný a že treba zaútočiť, vyvolať zápal, a tým vyriešiť domnelú infekciu. Výsledkom však je poškodzovanie onoho orgánu alebo tkaniva. Takýmito celkom bežnými autoimunitnými chorobami sú napríklad reumatoidná artritída, roztrúsená skleróza či autoimunitné zápaly žalúdka, čreva alebo štítnej žľazy.

Je imunitný systém u všetkých ľudí rovnaký, alebo sme v tomto smere každý iný?
Základné princípy sú u všetkých ľudí rovnaké, niekto má však lepšie vyvinutú tú či onú imunitnú zbraň. Zaujímavé je, že vo všeobecnosti ženy disponujú lepšími imunitnými zbraňami ako muži – lepšie tiež reagujú na očkovanie, vzniká u nich viac protilátok. Dáva to zmysel, pretože ženy rodia deti, o ktoré sa potom starajú, a z pohľadu prírody sú dôležitejšie než muži. A hlavne – ženy odovzdávajú novorodencom svoje protilátky, a tak ich chránia v prvých mesiacoch života. Odvrátenou tvárou silnejšieho imunitného systému žien je, že potom zároveň oveľa viac trpia autoimunitnými chorobami ako muži.

Hlavnou úlohou imunitného systému je obrana organizmu proti nebezpečným cudzorodým látkam aj proti pozmeneným bunkám vlastného tela (nádorovým bunkám). Z čoho sa ten obranný systém vlastne skladá?
Z časti vrodenej (prirodzenej) a potom z časti adaptívnej (získanej). Vrodená časť je evolučne staršia a nachádza sa u všetkých živočíchov. Disponuje veľmi účinnými zbraňami – predovšetkým fagocytmi, teda niekoľkými typmi buniek, ktoré sú v mieste zápalovej reakcie schopné požierať mikroorganizmy. Adaptívna časť imunitného systému sa nachádza len u stavovcov (je zameraná proti konkrétnej chorobe; možno ju získať očkovaním alebo prekonaním tej choroby, pozn. red.). Je založená na dvoch typoch buniek: T-lymfocytoch, ktoré regulujú imunitné reakci...