Zvládli by ste to všetko bez desaťročnej prípravy v Tatrách, kde ste v mladosti nosili náklady na Téryho chatu?
Jednoznačne nie. Začínal som ako drevorubač a skončil ako zástupca chatára Téryho chaty (najvyššie položena chata na Slovensku vo výške 2 015 m n. m., pozn. red.). No a medzitým som denne nosil hore takmer sedemdesiatkilové náklady.

​Hore znamená do šialene strmého, nekonečného kopca. Pripadá mi to ako trochu nadľudský výkon.
Nie je. Len si spočiatku nesmiete pripustiť, ako ďaleko a vysoko tá chata je. Idete, idete, až ste pred ňou. Trvá to asi tri a pol hodiny. Nosil tam so mnou jeden poľský spisovateľ, ktorý zvládal štyridsať kilogramov, ale ďalší kolega aj osemdesiat. Nie že by sa nedalo vyniesť viac, ale boli by ste hotový.

Ale aj tak...
Je to len psychika. Tiež by ste to dokázali. To nie je o fyzičke. Idete a idete.

Môže človek bez fyzickej kondície zvládnuť napríklad prechod Grónska?
Áno. Dôležitejšia je naozaj vôľa nevzdať to.

Vzdali ste niekedy niečo?
Iste. Odvaha neznamená hazard. Keď vidím, že idem do lavínového poľa, tak sa, samozrejme, otočím. Keď sa blíži búrka, tak z hrebeňa zostúpite dole, kde je pravdepodobnosť, že do vás udrie blesk, omnoho menšia. Neviem, či to tým vzdáte, ale jednoducho uhnete. Samozrejme, nedá sa dostať zo všetkého, pretože príroda vám pripraví ohromné množstvo prekvapení. Potom na nejaké vzdávanie nemáte čas. To sú len dramatické kecy novinárov, spisovateľov a tých, čo píšu denníky. Často úžasné, ale je to rozprávanie o tom, ako svietil mesiačik, bol mráz, premýšľali o živote a umierali od hladu. Lenže keď v Antarktíde pádlujete sám na lodi jedenásť hodín v kuse, nemáte na takéto nezmysly čas. Musíte zaberať, zaberať a zaberať a nemôžete urobiť pauzu, pretože by vás to znieslo späť.

Vydrží človek jedenásť hodín pádlovať?
Vydrží, aj keď som potom podľa kolegov vyzeral, ako keby som zliezol hrobárovi z lopaty. Nemáte čas na premýšľanie ani modlenie, ale bojujete. Všetko ostatné sú hlúposti. S prežitím v divočine síce experimentujem, ale toto experiment nebol. Stroskotal som v Antarktíde na jednom ostrove a som rád, že sa to stalo práve mne. Bol som tam šesť dní.

Prepadali ste trudnomyseľnosti?
To už by som tu nebol. Zbierate naplaveniny, pretože inak tam žiadne drevo nenájdete, a staráte sa o to, aby vám nebola zima. Naozaj nefilozofujete.

Ako ste prežili?
Čo má mať človek pri sebe? Zapaľovač a nôž. To je povinnosť polárnika. V stroskotaneckom balíčku mi vtedy chýbal spacák a v noci by som zaň bol dal zlato. Dnes ho tam mám. Z Tesca za šesť eur.

To stačí?
Áno. To nie je na cestu, ale len do záchranného balíčka pre prípad núdze. Musím tam mať napríklad aj pílku na železo zbrúsenú z jednej strany. Žiadne drahé veci. Nech si pokojne niekto vezme spacák za štyri stovky, ale ja ho nepotrebujem. Práve taký mal kolega v Nepále, v noci mu uletel a dve hodiny sme ho hľadali niekde nad riekou.

Ako ste sa z toho ostrova dostali?
Klesol vietor a urobil som si prepočet, o koľko ma to znesie (termín, ktorým sa označuje nežiaduci vplyv vetra či protivetra, keď pádlujete na lodi, pozn. red.) A či sa dostanem na druhú stranu niekde pri Austrálii. Šesť dní neklesal vietor, čo je zázrak. Pretože inak platí, že čím väčšia búrka, tým kratšie trvanie. Ale to sa proste stáva. Tu sme tiež mali tisícročnú vodu...

Čo ste jedli?
To vôbec nie je dôležité. Najskôr si musíte zaistiť bezpečnosť, potom teplo, potom vodu a až potom to ďalšie. Všetci sa pýtate na hlad a pritom po...