Kedy sa začína potápačská sezóna?
Pre štandardných rekreačných potápačov sa sezóna obvykle začína s oteplením vôd v jarných mesiacoch. Niektoré potápačské strediská pri tejto príležitosti organizujú hromadné ponory, ktoré sú medzi potápačmi veľmi obľúbené. Ja sa na Slovensku potápam celoročne, dokonca aj pod ľadom. Sú to extrémne podmienky, keď človek musí mať na sebe špeciálny oblek, aby bol izolovaný od pôsobenia ľadovej vody.

​Pod vodu vás „zatiahol“ otec, profesor František Novomeský, ktorý je sám potápačom a ako súdny lekár skúma potápačské nehody. Bránili ste sa?
Spočiatku trochu áno, no napokon som podľahla. Pri otcovi som bola v spojení s potápačským svetom od detstva, ale zo začiatku som mala akýsi rešpekt z toho, že by sa ma pod vodou mohla dotknúť nejaká ryba. Nakoniec som, paradoxne, skončila s doktorátom z ichtyológie a na niektorých lokalitách som dokonca rada, ak pod vodou vôbec vidím nejakú rybu (smiech). K vodnému prostrediu som však mala veľmi pozitívny vzťah odmalička, keďže už ako päťročnú ma mamina zapísala na plavecký kurz a neskôr som plávala aj pretekársky. Dá sa povedať, že vo vode sa cítim prirodzenejšie ako na súši. Som taký vodný živel.

Kde ste zažili svoj prvý ponor?
Ako trinásťročná na mŕtvom ramene Váhu v Komárne. Pamätám si, že pod vodou bola veľmi zlá viditeľnosť, takmer nulová. Ale tým, že som bola taká zžitá s vodným prostredím, okamžite som sa cítila ako ryba vo vode. Teraz, keď berieme frekventantov pod hladinu, robíme to postupnými krokmi. Najprv si len kľaknú na dno v dvoj- až trojmetrovej hĺbke a skúšajú si dýchanie z potápačského regulátora. Ja som svoj prvý ponor strávila hneď hodinovým pobytom pod vodou, keď sme s inštruktorom preplávali kus jazera, vychutnávala som si pobyt v hĺbke a nemala som žiadne problémy s ovládaním výstroja. Zrejme som to zdedila (smiech).

Možno je to zvláštna otázka, ale musí potápač vedieť plávať?
Prirodzene, keď sa človek hlási do potápačského kurzu, dá sa predpokladať, že má aspoň základy plaveckej techniky. Potápač sa totiž niekedy môže dostať do situácie, keď musí zo seba zhodiť výstroj a zaplávať nejaký úsek aj bez vyvažovacej vesty. Nemusí to však byť vynikajúci plavec.

Vždy mi to pripadalo tak, že tam stačí „mávať“ nohami...
Pod vodou je správny pohyb nohami veľmi dôležitý, aby bolo plávanie potápača efektívne, nezakalil dno a eventuálne neolámal plutvami koraly. Obvykle, najmä rekreační potápači plávajú kraulové nohy, v technickom potápaní sa zas používa skôr „žabí kop“, teda prsiarske nohy. Začiatočníci často robia chybu, keď z dôvodu nesprávneho vyváženia zapájajú aj ruky, to ich však od prvých ponorov odúčame.

Čo vás najviac „berie“ na potápaní? Je to aj adrenalín?
Adrenalín určite nie, vo všeobecnosti nerada riskujem, hoci moje potápačské skúsenosti so žralokmi tomu dosť protirečia. Do vodného prostredia treba vstupovať s veľkou pokorou, veď človek je tvor, ktorý tam v podstate nemá čo hľadať, je to pre nás neprirodzené prostredie. Ale áno, sú aj potápači, ktorí napríklad prekonávajú hĺbkové rekordy, potápajú sa do úzkych jaskýň či riskujú iným spôsobom – vtedy ide naozaj o adrenalín. Tým, že mám vzťah k prírode a k vodnému prostrediu, skôr ma pr...