Nechýbalo veľa a namiesto imunológa by sa z vás stal archeológ, napokon zvíťazila medicína. Má imunológia niečo spoločné s archeológiou?
Oboje je o hľadaní súvislostí. V archeológii môžu nečakané nálezy zmeniť názor na celú epochu. A rovnako taká kreatívna je aj imunológia, ktorá je navyše oveľa dynamickejšia, keď sa názory na niektoré bunky alebo regulačné mechanizmy môžu zásadne meniť v priebehu desiatich rokov. A extrémne je aj množstvo informácií, ktoré sa snažíte vyhodnotiť a nájsť ich zmysel.

​Nemáte pocit, že sa v imunológii menia pohľady takmer každý rok?
Bohužiaľ, je to tak. Prednášky pre medikov sa snažím každý rok trochu inovovať, imunologické učebnice relatívne rýchlo starnú, je nevďačné ich písať. Na druhej strane, čím viac toho o imunológii viete, tým väčšiu máte pokoru, viete si totiž predstaviť, čo všetko zatiaľ neviete.

A nie je to skôr vďakabohu, že sa imunológia tak rýchlo vyvíja?
Z hľadiska vývoja určite. Na súčasnej imunológii je navyše nesmierne pozitívne to, že sa konečne zásadné objavy dostávajú do klinickej praxe, na liečbu pacientov. Imunológia sa tak vracia ku koreňom. Kedysi vznikla z mikrobiológie a bola to veda tak trochu na objednávku, pretože bolo potrebné riešiť hrozbu infekčných chorôb, na ktoré zomierali milióny ľudí. Ale po tejto zlatej epoche bolo dosť dlho vákuum, keď sa síce imunológia rozrastala a hromadili sa znalosti, ale len málo z toho bolo možné aplikovať do praxe.

Dnes je to už úplne iné?
Teraz už sa do terapie dostávajú desiatky liečebných monoklonálnych protilátok cielene zasahujúcich do regulácie imunity. Vlani bola napr. udelená Nobelova cena za tzv. check-point inhibítory na liečbu nádorov (Američan Allison a Japonec Honjo ju dostali za zdokonalenie liečebnej metódy, ktorá necieli priamo na nádorové bunky, ale na boj s nimi aktivuje imunitné bunky ľudského tela. Objavili totiž mechanizmus, ako tieto imunitné bunky „odbrzdiť“, pozn. red.). Rozšírenie biologickej liečby zásadne zmenilo nielen reumatológiu, dermatológiu alebo gastroenterológiu (liečba chorôb zažívacieho traktu, pozn. red.), ale monoklonálne protilátky sú nezastupiteľné aj v liečbe ťažkej bronchiálnej astmy a využívajú sa aj v oblasti transplantácie orgánov, pri roztrúsenej skleróze a pri ďalších indikáciách.

Keby sme však imunológiu prirovnali k ľudskej reči, tak človek pozná len pár základných fráz...
Presne tak. Zďaleka nerozumieme všetkému, ako čo funguje, dokonca zhruba pred desiatimi rokmi boli objavené v tele tzv. prirodzené lymfoidné bunky, o ktorých sme dovtedy vôbec nevedeli. Mechanizmy imunitného systému stále ešte nie sú kompletne objasnené a pravdepodobne ani nikdy nebudú. Je to tým, že je to zložitý systém, ktorý sa vyvíjal stovky miliónov rokov. Musíme sa zmieriť s tým, že ťažko budeme mať niekedy jednu univerzálnu tabletku, ktorou pacienta jednoducho vyliečime. To je možné iba v reklamách. Každý z nás má navyše imunitu trochu inú, má rozdielne vrodené nastavenia, v priebehu života sa každý človek nakazí trochu inými infekciami, inak sa stravuje, je inak vystavený stresu... Čo pacient, to unikátny imunitný systém. Preto musíme počítať s tým, že aj veľmi účinné imunoterapeutické zásahy môžu u niektorých pacientov nečakane zlyhať.

Napísali ste knihu Cytokíny v klinickej medicíne. Môžu byť cytokíny, teda bielkoviny, ktorými sa imunitné bunky „dorozumievajú“, kľúčom k aspoň čiastočnému rozuzleniu zložitostí imunitného systému?
Bunky ľudského tela, nielen tie imunitné, si pomocou cytokínov navzájom odovzdávajú najrôznejšie signály, napr. akú zvoliť stratégiu v boji proti mikroorganizmom, či je potrebné niekde vyvolať zápal, alebo ho skôr utlmiť. Cytokíny nepôsobia len v mieste napadnutia a poškodenia tkaniva, ale regulujú aj telesnú teplotu, a dokonca aj naše správanie. Keď ste chorý, tak sú zodpovedné za zlú náladu, ale aj nechutenstvo. V súčasnosti je známych už niekoľko stoviek rôznych cytokínov, a aj keď sa tejto oblasti intenzívne venujem asi tri desiatky rokov, zďaleka nemôžem mať detailnú predsta...