Umierali ste v Južnom Sudáne od smädu či horúčavy?
Ani od jedného. Aj keď je pravda, že jediná klimatizácia v nemocnici bola v lekárni a v operačnej sále. Všetko ostatné bol nadštandard, ktorý sme si nemohli dovoliť. Lekáreň však bola vybavená na úrovni, na akú som zvyknutý z domu. Laboratórium tam, samozrejme, nie je, ale skladovacie podmienky boli porovnateľné. Vakcíny a ďalšie liečivá sa musia udržiavať pri teplote 28 stupňov Celzia, čo je v africkom prostredí dosť náročné.

​Dôverovali miestni liekom, ktoré ste im podávali?
Nemocnica Lekárov bez hraníc v juhosudánskom Agoku funguje asi od roku 2013 (a už štyri alebo päť rokov predtým pôsobila asi tridsať kilometrov severne odtiaľ) a za ten čas si na ňu ľudia zvykli. Percento preživších a vyliečených je navyše slušné.

S čím k vám najčastejšie chodili?
Chceli lieky na maláriu, ktorú roznášajú komáre. Nemocnica navyše mala výjazdové tímy, ktoré testovali ľudí na vidieku. Zjednodušene povedané, do dedín jazdilo pojazdné laboratórium a lekáreň s antimalarikami, pretože do nemocnice to mali pacienti ďaleko. Týždenne sme vyšetrili približne dva a pol tisíca ľudí, pričom len asi štyristo z nich bolo negatívnych, ostatní maláriu mali. A tí dostali tabletky. Horšie prípady malárie potom končili v nemocnici. V suchom období zase výjazdové tímy riešili výživu podvyživených detí.

Spoznáte maláriu aj bez testov?
Testy robíme vždy, ale spozná sa väčšinou aj bez nich. Človek má žlté beľmo, krvavé oči, vysoké horúčky a je unavený. Vyzerá to ako ťažká chrípka, pri ktorej sa však navyše rozpadávajú červené krvinky. Tabletky sme preventívne užívali aj my. Má to síce nepríjemné sprievodné účinky, napríklad človek nespí a má divoké sny, ale nenakazí sa.

Čo ešte ste museli riešiť?
Druhým najčastejším problémom bola práve podvýživa. Časté boli aj popáleniny, infekčné hnačky a ďalšie parazitózy. Napríklad parazit, ktorého prenáša jedna miestna mucha, sa volá ničivka (Leishmania donovani) a devastuje vnútorné orgány. Liečili sme aj pacientov s tuberkulózou a malý počet ľudí s HIV. Kvôli zníženej imunite išlo aj o kombináciu HIV a TBC.

A uštipnutia hadmi?
Tie sa objavujú, zvlášť keď začne pršať a voda vyháňa hady z dier, alebo naopak, keď polia začnú vysychať, a ľudia ich idú obrábať. Keď je mokro, človek na hady často nenarazí, vtedy sa však sťahujú do obydlí, kde je sucho. Ide najmä o zmiju útočnú, ktorá dobre maskovaná nehybne čaká, takže na ňu človek väčšinou šliapne a ona v sebaobrane zaútočí. Je veľmi agresívna. S hadím uštipnutím sme mali zhruba jedného pacienta denne, tristo ročne.

Je to nebezpečné?
Nezomrel ani jeden. Teda z tých, ktorí sa dostali až k nám. Samozrejme, o tých, ktorí sa k nám nedostali a zomreli vonku, nevieme. Práve nedávno vydala Svetová zdravotnícka organizácia správu, že ročne zomrie na uštipnutie hadom asi 138 000 ľudí a ďalších 400 000 má po uštipnutí trvalé následky. A skoro polovica z toho je práve v subsaharskej Afrike.

Ako sa ľudia najčastejšie dostali do vašej nemocnice?
Pešo. Jeden pán k nám išiel dva dni po tom, čo ho pri rybárčení uhryzol do nohy krokodíl. Keď pacient príde do nemocnice po uhryznutí hada, dostane sérum proti uštipnutiu a s veľkou pravdepodobnosťou prežije, hoci mu občas amputujeme ruku alebo nohu. Najprv mu na telo fixkou nakreslíme čiaru opuchu a sledujeme, či postupuje, či sa zvyšuje sa teplota, či vracia a podobne. A podľa toho mu vyberiete a podáte sérum.

Musíte vedieť aj to, ktorý had ho uštipol?
Je pravda, že jedy p...