Pochádzate z rozhlasovej rodiny, čo robili rodičia?
Obaja boli v Československom rozhlase, otec Viliam Roth bol roky zahraničnopolitický spravodajca. Keď sa po novembri 1989 zostavovala prvá Čalfova vláda, bol jedným z troch nestraníckych kandidátov, oslovili ho a stal sa tzv. týždňovým ministrom bez portfólia. Potom dostal ponuku z federálneho ministerstva zahraničia a bol vyslaný na veľvyslanectvo do Budapešti.

​Takže ste tam išli tiež?
Ja som mal vtedy 14 rokov, takže som bol „zavlečený“, ešte som nemal rozhodovaciu právomoc. (Smiech) Dovtedy som si myslel, že budem najlepší futbalista na svete, mal som už vysnívaný futbalový životopis: v sedemnástich si ma mali všimnúť skauti Interu Miláno, presne som vedel, aké trofeje v mojej futbalovej kariére vyhrám. Lenže skončilo sa to tak, že ako slovanista som predsa nemohol začať hrávať v Budapešti za miestny Ferencváros. Ostalo teda študovanie.

Keď vytrhnú chlapca v pubertálnom veku z rodného mesta a presťahujú ho do inej krajiny, asi to nie je ideálne. Ako ste to prežívali?
Prvý rok som chcel ísť každý týždeň domov, druhý rok ma nevedeli dostať domov. Našiel som si svoj domov v Budapešti a tak to bolo v každej krajine, v ktorej som neskôr žil. Tým, že otec pracoval na veľvyslanectve, pričuchol som prvýkrát k diplomacii a ako 16-ročný som už vedel, že nebudem hrať futbal, ale budem diplomat. Takže som išiel študovať na Petrohradskú štátnu univerzitu na Fakultu medzinárodných vzťahov. Súčasťou štúdia medzinárodných vzťahov je aj oblasť protokolu. Ten ako samostatný vedný odbor neexistuje, študuje sa práve na diplomacii.

Váš starší brat Robert Roth je špičkový umelec, divadelný herec v SND, ktorý sa od mladosti venoval práve umeniu. Vás to neťahalo tým smerom?
Nie, ale jeho umenie bavilo. Mňa občas vzali do dabingu, ak bolo treba nahovoriť nejaké zbory, ale keď mi raz volali domov, či môžem prísť do dabingu, povedal som nie, lebo mám tréning. Mňa to k herectvu neťahalo, ale kultúru mám v srdci, pri hudbe, knihách či filmoch sa viem vyžiť, takže s bratom vieme aj v tomto nájsť spoločnú reč.

Jeho postoju, že odmieta hrať v komerčných seriáloch, aj keď by ho do nich veľmi chceli, rozumiete?
Úplne.

Máte ho rád ako herca?
Nie celkom. (Smiech) Keď si napríklad pustím Anténu rock, kde je hlasom rádia, a počujem ho, radšej preladím na iné rádio. Je však pravda, že veľmi veľa ľudí chodí do divadla práve na Rotha. No napríklad na Pohode v roku 2013 mal päť vystúpení, jedno z nich bolo predstavenie HOLLYROTH (aneb Robert Roth spíva Jana Hollého mrzkosti a pomerkováňá), ktoré som si nenechal ujsť. Keď som to videl, tak som si povedal – fúha, klobúk dolu. Krásny zážitok od prvej do poslednej sekundy.

V súčasnosti riadite protokol v Kancelárii prezidenta. Čo človek potrebuje na to, aby bol dobrý protokolista? Musí byť na to aj talent, alebo sa to dá naučiť?
Nie je to iba o vzdelaní, nevyhnutný je cit pre estetickosť a treba si zachovať zdravú pokoru. Je to ako s futbalistom, ktorý si síce môže veľa vydrieť, ale ak to v sebe nemá, tak jeho prihrávky nikdy nebudú mať „oči“, to sa jednoducho nenaučí. Podobne je to s protokolom – teóriu sa naučíte veľmi rýchlo, ale ak v sebe nemáte cit, bude to stále len naučená teória.

Keď sa prezidentkou stala Zuzana Čaputová, nastala situácia, aká na Slovensku ešte nebola – žena ako hlava štátu. Bol to pre protokol v Kancelárii prezidenta SR veľký skok?
Je to výzva aj vo vzťahu k nárokom obyvateľstva. Nikdy by som nepovedal, akí vedia byť Slováci nároční. Pri predchádzajúcich prezidentoch nikto nikdy neriešil, či majú modrú, zelenú, červenú kravatu, teraz naopak – všetci riešia farbu a dĺžku šiat prezidentky či krčivosť látky. Pani prezidentka sa ocitla v situácii, keď ľudia nesledujú len to, čo robí ako hlava štátu, ale masívne sledujú každú drobnosť okolo....