Hovoríte, že žijeme v dobe postantibiotickej. Čo to znamená?
Antibiotiká pomaly prestávajú účinkovať a tie baktérie, ktoré sú na ne normálne citlivé, sa stávajú rezistentnými (odolnými, pozn. red.). Preto sú choroby, ktoré tieto baktérie vyvolávajú, antibiotikami ťažko liečiteľné, alebo dokonca neliečiteľné.

​Prečo sme sa do tejto fázy dostali?
Čiastočne preto, že sme úlohu antibiotík nepochopili. Antibiotiká sa zneužívajú a každý absolvent medicíny si myslí, že to bude prvý liek, ktorý vo svojej praxi predpíše. Pritom im málokto rozumie. Pacienti sú často poddávkovaní alebo dostanú antibiotiká na infekcie, ktoré nie sú bakteriálneho pôvodu (na vírusové choroby, ako sú nádcha či chrípka, antibiotiká neúčinkujú, a navyše podľa zistení lekárov z londýnskeho Inštitútu Charlesa Cricka môžu napríklad pri liečbe chrípky až strojnásobiť jej nebezpečnosť – zaťažujú totiž črevnú mikroflóru, čo je prvá línia obrany ľudského tela, pozn. red.). Samotní pacienti často antibiotiká od svojich lekárov vyžadujú a tí, možno aby sa ich zbavili, im vyhovejú. Antibiotiká sa často predpisujú z „diagnostických rozpakov“, pretože, a to predovšetkým u starších lekárov, pretrváva pocit, že sú bezpečné. Ale ono sa to teraz, bohužiaľ, obracia proti nám, lebo zle používané antibiotiká nás priviedli do situácie, keď si proti nim baktérie vytvorili rezistenciu.

Takže je to chyba lekárov?
Povedala by som, že je to tak pol na pol. Čiastočne je to určite vina lekárov. Na druhej strane v 60. a 70. rokoch, čo bola zlatá éra antibiotík, neexistovali diagnostické techniky, vďaka ktorým by sa zistilo, že pre danú infekciu je zbytočné podávať antibiotiká alebo že toto nebezpečenstvo vôbec existuje. Tiež je však pravda, že sa v tej zlatej ére používali takzvané originálne molekuly. Farmaceutická firma niečo vymyslela, bolo to chránené patentom a fungovalo to tak, ako malo. Ale hneď, ako patent dobehne, začnú sa vyrábať generické formy, ktoré už nefungujú úplne tak, ako by mali. Sú však významne lacnejšie, a preto sú preferované. Po roku 2000 dobehli mraky týchto patentov, trh s antibiotikami bol zaplavený tými generickými, a práve v tom čase ten problém obrovsky eskaloval. To nie je vina lekárov, tí boli zvyknutí používať antibiotiká, ktoré fungovali. Teraz používajú tie, ktorá sa tvária podobne, ale už tak dobre nezaberajú. Tlak firiem a poisťovní na to, aby sa používali lacnejšie prípravky, je totiž obrovský. Niečo však musíme pripísať aj na vrub pacientom, ktorí chcú antibiotiká aj na stav, ktorý ich nevyžaduje.

Čo sa s tým dá robiť?
A tu je problém. Aj keby sa všetky antibiotiká v rámci humánnej medicíny ordinovali správne, stále by to bolo len asi 20 % všetkých používaných antibiotík. Ďalších 80 % sa totiž vo svete používa mimo humánnej medicíny v poľnohospodárskej sfére ako rastové faktory. Tu môžete argumentovať rezistenciou a úmrtím ľudí, koľko chcete, ale ekonomická lobby je taká silná, že nemáte šancu to zvrátiť. Náklady, ktoré sa významne znižujú vďaka používaniu antibiotík ako rastových hormónov, sú takou silnou zbraňou, že proti nej logická a vedecká argumentácia neuspeje. Napriek tomu to nesmieme vzdať. Neustála edukácia (výchova, vzdelávanie, pozn. red.) odbornej aj laickej verejnosti je dôležitá, aby si ľudia uvedomili, že antibiotiká sú unikátnym a nenahraditeľným dedičstvom, ktoré nám matka príroda dala, a keď ho zničíme, nezostane nám vôbec nič. (Pozn. red.: V Európskej únii je používanie antibiotík ako rastových hormónov u hydiny a jatočných zvierat od roku 2006 zakázané, povolené sú len ako liečebný prostriedok. Napríklad v Slovinsku sa však pred časom v predávanom hovädzom aj v hydinovom mäse antibiotiká našli.)

Kedy sme vlastne začali antibiotiká hltať ako cukríky?
V podstate hneď. Už počas druhej svetovej vojny, keď sir Fleming uviedol penicilín do praxe (škótsky lekár Alexander Fleming si v roku 1928 všimol, že pleseň Penicillium chrysogenum zabíja všetky ostatné baktérie v Petriho miske. V roku 1939 vedci Howard Walter a Ernst Boris Chain na základe jeho pozorovaní izolovali penicilín. Za tento objav získali všetci traja v roku 1945 Nobelovu cenu za fyziológiu a medicínu, pozn. red.). V Amerike vtedy aj na odpadkových košoch viseli plagáty, že penicilín zničí kvapavku do štyroch hodín. A to, myslím, naštartovalo éru ľudskej nadradenosti, keď sme si mysleli, že sme zvíťazili nad infekciami a že sa nám nemôže nič stať. Táto arogancia sa teraz, bohužiaľ, obracia proti nám.

Čo nám teda hrozí?
Určite nie vyhynutie ľudstva, a...