Mali ste ako dieťa hračku tamagoči?
Mala, ale hneď sa pokazilo.

​Súvisí láska Japoncov ku komiksom a k rôznym figúrkam alebo robotom či podivným postavičkám s tým, čo tvrdíte vo svojej knihe, teda, že „Japonci sú vnútri deťmi; ako keby nedokázali alebo sa báli vyrásť“?
Takto Japoncov glosuje v mojej knihe postava sedemnásťročnej Jany Kupkovej, ktorá prvýkrát v živote vycestovala do Tokia a je z toho, pravdupovediac, úplne hotová. Hovoriť, že to vo svojej knihe tvrdím ja, je trochu miešanie fikcie s realitou.

Tak ako to podľa vás je?
Je pravda, že inklinácia k maskotom a roztomilým zvieratkám je tu viditeľná. Dá sa povedať, že po vojne sa to do istej miery stalo súčasťou nielen osobnosti jednotlivca, ale aj národnej identity. Kým u nás bývajú plyšové a roztomilé postavičky spájané s deťmi, v Japonsku často mieria na dospelých. Majú povahu akýchsi spoločníkov, sprievodcov, talizmanov, ktoré poskytujú svojim majiteľom pocit bezpečia a istoty niečoho nemenného. Predstavujú takú tieňovú rodinu, ktorá na nich vždy verne čaká. A zároveň majú takmer totemickú povahu, sú zdieľané celým národom, sú značkou. Dobrým príkladom je napríklad Doraemon, postava robotickej mačky z komiksu pre deti, ktorá sa stala maskotom Japonska v rámci kampane Cool Japan, ktorá odštartovala v roku 2010 a počas ktorej sa Japonsko navonok prezentovalo ako ekonomická a kultúrna veľmoc.

Kto je pre vás naozajstným japonským hrdinom?
Neviem. Nikto konkrétny mi nenapadá.

Vaša kniha má podtitul Český román o japonskom sne. Čo je americký sen, tuším, ale opísali by ste, čo vnímate pod označením japonský sen? A prežívate ho?
Tú pútavú vetu o japonskom sne vymyslel môj nakladateľ. Osobne som sa nikdy predtým s podobným označením nestretla. Na druhej strane – ja som od detstva o Japonsku snívala, túžila som tam študovať a žiť, čo sa nakoniec podarilo. Takže môj osobný sen o Japonsku sa mi splnil.

O Japoncoch sa tvrdí, že sú celkom xenofóbni. Stretli ste sa v Japonsku s týmito prejavmi?
Veľmi poskromne. Najväčší problém pre nás s manželom predstavovalo zháňanie bytu. Miestne realitné kancelárie totiž fungujú tak, že ten, kto sa o byt uchádza, nemá možnosť hovoriť priamo s majiteľom. Komunikácia prebieha prostredníctvom zamestnanca realitnej kancelárie, ktorý vás, samozrejme, nepozná. Takže nemáte možnosť na majiteľa bytu nijako zapôsobiť. Nevysvetlíte mu, že hovoríte po japonsky, študujete v japončine miestnu univerzitu, alebo že ste dva roky poctivo platili nájom v inom byte. Zamestnanec realitky proste do telefónu oznámi, že ste študent a cudzinec, a v tom momente ste svedkami toho, ako vás na druhej strane odpíšu. Cudzinci, a ešte k tomu študenti? Tak to nie, s nimi budú problémy.

Ako to s bytom nakoniec dopadlo?
Nakoniec sa nám byt zohnať podarilo a máme aj veľmi milý vzťah s majiteľkou. Takže vidieť, že veľmi záleží na konkrétnom majiteľovi, jeho predchádzajúcich skúsenostiach s cudzincami a tiež napríklad jeho jazykovej vybavenosti. Ale je pravda, že zháňanie bytu bol jeden z mála prípadov, keď som si pripadala oproti miestnym skutočne znevýhodnená, a to čisto na základe toho, že som cudz...