Prečo sa vaša kniha o nežnej revolúcii, ktorá práve vyšla, volá Vabank?
Chcel som ukázať skryté a temné zákutia zamatovej revolúcie, v ktorej išlo o všetko. Preto Vabank. Vtedy mohli byť kedykoľvek spustené akcie, ktorých presný opis sa v knihe nachádza. Akcia Zásah, ktorá mala k dispozícii asi 10-tisíc vojakov a vyše 150 tankov. Akcia Vlna, ktorá plánovala vojenské prevzatie médií. A akcia Norbert, ktorá počítala so zatknutím a s internáciou vyše deväťtisíc nepriateľov komunistického režimu.

​V úvode knihy si disident a novinár Jan Urban povzdychol, že ste ju mali napísať skôr...
Stále som to odkladal, a keď už som to napísať mohol, teda päť alebo desať rokov po tých udalostiach, tak mi začali chodiť ďalšie materiály, ktoré vtedajšiu situáciu osvetľovali. Nakoniec som sa rozhodol opísať zamatovú revolúciu tak, ako som ju zažil. A keďže akcie našej iniciatívy Most sa začali už v septembri (MOST založil Kocáb v roku 1989 s textárom Michalom Horáčkom, už pred revolúciou sa Most podieľal na sprostredkovaní rozhovorov medzi disidentmi a predsedom komunistickej vlády Ladislavom Adamcom, pozn. red.), všetko do 17. novembra opisujem v celku, potom však podrobne idem deň za dňom až do konca decembra 1989. Čo všetko prebiehalo v rámci tej mocenskej hry.

Čo nové vaša kniha prináša?
Informácie, ktoré sú známe možno len pár historikom, a možno ani tým nie. Za prelom sa napríklad dodnes považuje 26. november 1989, keď si Ladislav Adamec podal ruku s Václavom Havlom v Obecnom dome, lenže v skutočnosti k tomu naozaj prelomovému rokovaniu došlo už o päť dní skôr, 21. novembra. Vtedy ešte chcel komunistický premiér vyjednávať s rôznymi nezávislými iniciatívami a jediného Havla odmietal. Adamec sa však mýlil – lebo už vtedy rokoval s Občianskym fórom na čele s radikálnym disidentom Janom Rumlom. Opisujem aj priebeh rokovaní s našou vojenskou generalitou a so Sovietmi. Dve rokovania sme s Horáčkom mali priamo na sovietskej ambasáde, ale potom som sa, už sám, stretol aj so sovietskymi emisármi, s ľuďmi z Najvyššieho sovietu a z KGB. A tí sa už viac-menej vyhrážali: „Ak budete takto pokračovať ďalej, tak...“ Ale tiež píšem o tom, prečo napríklad Ústredný výbor KSČ, k nevôli armády, nebol schopný spustiť akciu Zásah.

Prečo?
Premárnili prvý týždeň a potom už počet protestujúcich po celej republike presiahol jeden milión a to im vyrazilo dych. Keď sme u Adamca sedeli dva dni po brutálnom zásahu VB na Národnej triede, tak nám ešte hovoril: „Jaj, chlapci, to nepoznáte našich súdruhov, tí si s tým dokážu poradiť. Dvadsať-, tridsaťtisíc ľudí? Čo to je? Áno, keby vás bolo 200-tisíc ako v NDR, to už by bolo iné!“ Lenže o pár dní tam 300-tisíc ľudí bolo. A to iba v Prahe.

Takže komunisti nedokázali reagovať dosť rýchlo?
Mali časté zasadnutia politbyra, teda Predsedníctva ÚV KSČ, na ktorých však strácali čas tým, že dookola špekulovali, kto nesie zodpovednosť za brutálny zásah na Národnej triede, a vy...