Ešte pred skončením vysokej školy ste sa v 22 rokoch vydali projektovať do sveta. Prečo?
Fakulta architektúry v Liberci, kde som študovala, nemala program Erasmus, takže sme nemali žiadne kontakty so svetom. Vydala som sa teda do cudziny sama a zamierila do Kalifornie. Len s turistickým vízom. Tam som si musela zohnať tak prácu, ako aj pracovné vízum, čo vôbec nebolo jednoduché. Oproti Česku to bol veľký svet, čo si budeme hovoriť... Nemala som plán B a ani prostriedky, keby to nevyšlo. Takže som sa musela snažiť. A keď človeku nezostáva nič iné, tak to dokáže. Po dvoch rokoch som sa vrátila do Liberca, aby som dokončila diplomovku a doštudovala na inžinierku. Po slnečnej Kalifornii, kde sa surfovalo, som sa zrazu ocitla v Liberci, kde bolo v zime mínus dvadsať.

​Po doštudovaní ste sa v 25 rokoch vydali do Číny. Prečo práve tam?
Riešila som, čo budem robiť ďalej. V Číne sa práve veľa stavalo, ich HDP rástlo dvojmiestnou cifrou, tak som si povedala, prečo nie Čína. Do Googlu som si zadala heslo architektúra v Šanghaji a prostredníctvom internetu som našla firmu, ktorá hľadala architektov a dizajnérov. Chceli vidieť moje portfólio, ktoré sa im páčilo, a tak mi rovno poslali zmluvu. Do dvoch dní som podpisovala kontrakt s čínskym štúdiom.

Vedeli, že ste žena? Predsa len, architektky to majú v čínskej spoločnosti asi podstatne ťažšie...
Nie. A darilo sa mi to úspešne tajiť až do momentu odletu. Až keď chceli poslať fotografiu, aby ma poznali na letisku, tak to zistili. Už však nebolo cesty späť. A našťastie ma na letisku vyzdvihli...

Museli ste potom zamestnávateľa presviedčať, že si vybral dobre?
Skĺzla som do vorkoholizmu, nič iné mi nezostávalo. Zákazky boli také veľké, že tomu človek musel dať všetko. Šesť rokov som neoslavovala Vianoce, pretože obvykle finišovali veľké projekty, aby sa všetko stihlo do čínskeho Nového roka. Väčšinou som v období Vianoc pracovala 105 hodín týždenne a ledva som stačila cez Skype zavolať domov a zaspievať koledy.

Ako ste si zvykali na život v Číne?
Pre Európana bolo veľmi náročné zvyknúť si napríklad na jazdu metrom. Bývala som v Pusi a pracovala v Pudongu, takže som musela cestovať niekoľko zastávok. Metro je plné tak, že si to v Prahe ani neviete predstaviť... Už len prísť do práce vás úplne vyčerpá. Človek si však musí zvyknúť hlavne na odlišnú mentalitu. Keď tam prídete, tak vidíte pekne oblečené ženy ako v Paríži a krásne autá, a hovoríte si, že je všetko úplne normálne a nebude to také náročné. Lenže je to skryté... Rozdiel je v tom, ako Číňania premýšľajú. Asi ani nepoužívajú logiku, pretože keď mám vstup A, tak si z toho vyvodím to B, ale u nich to podobným spôsobom nefunguje. Človek nevie, na čom je. Takže každý deň bol prekvapením....