V podtitule vašej knihy No Future provokatívne píšete, že vezieme deti na parnom stroji do virtuálnej reality. Nie je to príliš nadnesené? Každá generácia si zrejme myslela niečo podobné.
Domnievam sa, že nepreháňam. Zažívame naozaj epochálnu zmenu, internetom a digitálnym priestorom sa nám otvorili úplne nové existenčné a existenciálne dimenzie. Spoločne s technologickým pokrokom a predovšetkým jeho rýchlosťou robia zo sveta niečo nové; niečo, čomu sa ľudia individuálne aj sociálne veľmi ťažko prispôsobujú. Úplne to búra historicky zaužívaný model výchovy a vzdelávania, ktorý bol založený na tom, že staršia generácia bola tej mladšej schopná odovzdávať poznanie a pravidlá sveta.

​Môžete byť konkrétnejší?
Veľmi to zjednoduším: nutná výbava pre život a konfigurácia tejto výbavy sa menia tak rýchlo, že sa zaužívaný model úplne obracia. Vo svojej knihe to popisujem tak, že veľa starších ľudí (myslené rodičov súčasných detí) je v digitálnej dobe úplne dezorientovaných v tom, čo sa skutočne odohráva. Sú obeťami rýchlosti zmeny. Ich deti rozumejú novému fenoménu digitálnej doby viac ako oni sami. Ide o epochálnu zmenu, ktorú veľa ľudí vôbec nevníma. Keď ste odrezaní, nemôžete nový svet funkčne a úspešne ovládať. A, samozrejme, ani odovzdávať relevantné skúsenosti.

Stále úplne nerozumiem.
Uvediem príklad. Včera som bol na stretnutí, kde sa predbežne preberala zamýšľaná novela zákona o prepojení aplikácií internetového bankovníctva s aplikáciami štátnej správy. V podstate ide o to, že by ste v budúcnosti mohli prostredníctvom svojho identifikačného čísla internet bankingu ovládať platenie daní, sociálne platby a podobne. Znie to síce ako uľahčenie práce, ale zároveň by tak štát mohol nad vami získať oveľa väčšiu kontrolu. Taká vec by sa mala oveľa viac diskutovať, preberať v spoločnosti. Preto je veľmi dôležité, aby si ľudia uvedomovali, čo za akým rozhodnutím nakoniec bude. Keď to obrátim k výchove a vzdelávaniu, podľa mňa by sme sa mali prednostne zamerať na sociálne vzťahy, občianstvo a spoluúčasť ľudí na týchto rozhodnutiach. Je jednoducho nutné si uvedomiť, na čom liberálna demokracia stojí a poznať jej zákonitosti. Len tak máme šancu udržať si kontrolu nad technológiami; aby nám slúžili, a nie vládli. To však môžeme robiť len vo chvíli, keď vieme, ako presne fungujú a ako zasahujú do nášho života. To teraz zjavne neplatí.

V poslednom čase sa vyrojili informácie o skrytých sledovacích možnostiach diaľničného systému, vedenie Prahy zase popieralo, že by chcelo softvér na rozpoznávanie tvárí ľudí. Máte na mysli práve takéto veci?...