Pamätáte si na váš prvý let v živote?
Bolo to na kurze paraglajdingu, mal som 22 rokov. Ešte predtým som na povale našiel staré krídlo, lebo otcov brat lietal kedysi v začiatkoch paraglajdingu, keď to ešte bolo dosť nebezpečné vinou všelijakej podomácky vyrobenej výbavy. Jeho krídlo som si nafukoval na lúke, ale bez vzlietnutia, len som skúšal, čo to je. Teraz lietanie vnímam úplne automaticky, no prvé lety boli neskutočné až bizarné.

​Čím bizarné?
Pri prvom lete počas kurzu som sa pohyboval nad zemou, visel som na tenkých šnúrkach, nič som nerobil a niekam som letel, nevedel som, ako to dopadne. Bol to nával všetkých možných hormónov a adrenalínu, ledva som dýchal a do toho ten úžas. Prvé lety sú zámerne robené tak, aby človek nezažil príliš veľký šok, rozbieha sa iba z mierneho kopčeka, letí možno do päť metrov nad zemou, ale aj to je neuveriteľný zážitok, ktorý sa na ďalší deň stupňuje, lebo sa letí z väčšieho kopca, pod sebou už máte aj 50 alebo 100 metrov. Záverečný let kurzu je výškový. Pri ňom sme mali dobré počasie, inštruktor ma odštartoval a rovným letom som naletel do stúpavého prúdu, ktorý ma vyniesol asi 500 metrov nad kopec.

Ako to dopadlo?
Samo ma to zdvihlo a ja som len so zatajeným dychom sledoval, kde pristanem. Chcel som byť čo najrýchlejšie na zemi, lebo som mal dosť. Po pristátí som si vydýchol – dobre, že som na zemi. No hneď som sa rýchlo balil, lebo som chcel ísť do vzduchu znova.

A teraz?
Tie adrenalínové pocity ja ani iní súťažní piloti už nevyhľadávame. Ľudia síce paraglajding vnímajú ako adrenalínový šport, ale keď to niekto robí súťažne a veľa, snaží sa adrenalín minimalizovať, nechce nebezpečné ani extrémne situácie. Ideme skôr na výkon, hráme šachovú partiu, kto doletí ďalej, rýchlejšie, kto nájde stúpavé prúdenie a tak podobne.

Piloti lietadiel zvyknú vravieť, že štart a pristátie sú najrizikovejšie miesta letov. Je to tak aj pri paraglajdingu?
Presne rovnako, ale nám sa pri lietaní rizikové chvíle ešte opakujú, lebo niekedy lietame aj nízko nad terénom. Napríklad v Alpách sa často lieta smerom na svah popri skalách, lebo práve tam je prúdenie teplého vzduchu, ktorý stúpa po úpätí, a paraglajdista nemusí strácať čas snahou stúpať do obrovskej výšky a potom kĺzať ďalej, ale využíva blízkosť skál a kĺže okolo nich. Samotný štart je najintenzívnejšia a najstresujúcejšia časť letu, lebo sa pripravujem, aby som neurobil chybu, všetko si kontrolujem, zisťujem, či fúka správny vietor, sledujem, kto už je vo vzduchu, aby mi nevletel po štarte do cesty, sledujem, ako sa tvoria okolo oblaky, aby som vedel odštartovať v správny moment a nepristál hneď pod kopcom. Keď sa odlepím od zeme a začnem letieť, je to niečo ako úľava.

Keď vyletíte do vzduchu, je zrazu ticho? Alebo, naopak, hluk od vzduchu, ktorý prúdi okolo uší?
Vždy počuť prúd vetra, lebo pretekársky padák letí rýchlosťou 40 kilometrov za hodinu, ale vieme letieť aj 60 kilometrov za hodinu.

Sviští to tak, ako by ste išli na bicykli štyridsiatkou?
Presne tak, ten prúd vzduchu je primeraný rýchlosti 40 až 60 kilometrov za hodinu na bicykli.

Vlastne sa pohybujete v miestach, ktoré sú vyárendované pr...