Koncom 60. rokov minulého storočia už bolo jasné, že vývoj počítačov v socialistických krajinách oproti Západu zaostáva. Chýbali potrebné technológie, koordinácia vývoja či štandardizácia výrobkov. V jednotlivých krajinách tak vznikali počítače, ktoré boli navzájom nekompatibilné a softvér z jedného sa nedal použiť na inom. Problém bol najvypuklejší v tých štátoch, kde sa vývoju počítačov venovali najintenzívnejšie.
Medzi ne patrilo aj Československo. Preto neprekvapí, že práve z iniciatívy Slovenskej akadémie vied (SAV) sa tento problém začal riešiť na medzinárodnej úrovni, čo viedlo až k spolupráci v rámci socialistických štátov združených v RVHP – Rade vzájomnej hospodárskej pomoci.
„Dokopy sme mali viac počítačových vedcov ako napríklad v USA či Japonsku, avšak navzájom sme málo spolupracovali,“ spomína Ivan Kočiš, ktorý v tom čase pôsobil v SAV. A tak v roku 1975 vznikol medzištátny program SMEP (Systém malých elektronických počítačov), ktorý mal pomôcť Západ dobehnúť.
Zúčastnené krajiny sa dohodli na spoločnej architektúre počítačov a tiež na koordinácii pri vývoji. V praxi to znamenalo, že poľský softvér mal rovnako fungovať na východonemeckých, sovietskych či československých počítačoch. Ako to však dosiahnuť?
Americký vzor
„Za vzor bol určený najlepší minipočítač tej doby, rad počítačov PDP-11 od americkej firmy DEC. A všetky zapojené krajiny sa ho snažili napodobniť,“ vysvetľuje Štefan Kohút, riaditeľ Stálej výstavy dejín výpočtovej techniky na Slovensku. Pod minipočítačom si však netreba predstavovať zariadenie, ktoré si vložíte do vrecka. V tom čase to znamenalo, že počítač nevypĺňal celú miestnosť, ale bol veľký „len“ ako skriňa.
Keďže Slovensko už malo predchádzajúce skúsenosti s vývojom riadiaceho počítača RPP-16 (písali sme o ňom naposledy), bolo rozhodnuté, že aj československé počítače SMEP sa budú vyvíjať u nás, konkrétne v žilinskom Výskumnom ústave výpočtovej techniky (VÚVT).
Prečo bolo potrebné počítač vôbec vyvíjať, ak už existovala predloha? Vysvetľuje Peter Weber, ktorý vtedy pôsobil vo VÚVT: „Nedalo sa zobrať americkú dosku a jedna k jednej ju vyrobiť. Nemali sme potrebné komponenty. Museli sme preto pochopiť logiku jej fungovania a tú zachovať, avšak použiť na jej výrobu iné súčiastky.“
A pretože bolo pre embargo veľmi problematické sa k americkým originálom vôbec dostať, vývoj bol postavený prevažne na štúdiu používateľskej dokumentácie, takzvanom reverznom inžinierstve. Inými slovami, bolo to ako vyrobiť práčku podľa návodu na jej opravu.
Výroba počítačov na Slovensku
V Žiline sa to však podarilo, a tak už v roku 1978 bol vyvinutý prvý československý počítač SMEP s kódovým označením SM 3/20. V ďalších rokoch ho nasledovalo ešte sedem ďalších modelov. Tie sa spočiatku vyrábali v Námestove, neskôr aj v Banskej Bystrici. A ich príchod vyvolal v Československu malú revolúciu.
Takmer všetky oblasti ekonomiky totiž akútne potrebovali počítače, tie však dovtedy boli nesmierne drahým a nedostatkovým tovarom. Až s príchodom „SMEP-ov“ prenikli počítače aj do menších firiem.
Rozšírili sa tak nielen v priemysle, ale aj v zdravotníctve, školstve či štátnej správe. Svedčí o tom nielen ich cena, ktorá sa začínala na úrovni dvoch nových áut (dovtedy boli počítače viac ako 10-násobne drahšie), ale taktiež tisíce vyrobených kusov. Záujem o ne bol taký obrovský, že závody ich nikdy nestíhali vyrábať.
Počítače SMEP boli revolučné aj samotnou svojou konštrukciou. Napríklad na uchovávanie dát nepoužívali dovtedy bežné dierne pásky, ale kazetové disky. Bol to kvalitatívny posun asi ako od diskety k USB kľúču. Priniesli ešte jednu novinku – podľa vzoru počítačov DEC mohli byť osadené terminálmi (monitor s klávesnicou, ktorý je káblom prepojený s počítačom). Až 16 programátorov tak mohlo naraz pracovať na jednom počítači, čo výrazne zvýšilo množstvo IT gramotných ľudí.
Svetový vývoz
Československé „SMEP-y“ patrili medzi najkvalitnejšie v rámci RVHP a boli vyvážané nielen do Nemecka či Sovietskeho zväzu, ale dokonca aj na Kubu. Nečakanej reakcie sa dočkali na Západe. Keď sa firma DEC dozvedela o reverznom inžinierstve svojich počítačov, rozhodla sa využiť to ako svoju konkurenčnú výhodu.
„Pamätám si, že ešte v 80. rokoch prišiel DEC na výstavu do Československa, kde mal transparent, že ich komponenty sú jediné kompatibilné s počítačmi SMEP. Pritom to bolo presne naopak, všetky SMEP-y museli byť kompatibilné s ich počítačmi,“ smeje sa pri spomínaní Ivan Kočiš. Jeden slovenský SMEP bol vyvezený dokonca aj do USA. Američania ho pravdepodobne potrebovali na zhodnotenie technologickej úrovne krajín RVHP.
Osud počítačov SMEP je pevne spojený s osudom socialistického zriadenia v Československu. S jeho pádom sa na náš trh dostali zahraniční výrobcovia počítačov, ktorým tí československí nemohli konkurovať technologicky a ani cenovo. A tak bola v priebehu roka výroba slovenských počítačov úplne zastavená.
Aj napriek tomu však mal program SMEP pre Slovensko veľký význam. Priniesol masovú digitalizáciu nášho priemyslu a umožnil počítačovú kompatibilitu s vyspelým svetom. A tak sa mohli tisíce slovenských IT špecialistov rýchlo a ľahko adaptovať na západné počítače. „Vďaka tomu sme sa nestali hneď len montážnou linkou,“ uzatvára Štefan Kohút. Viaceré komponenty počítačov SMEP môžete vidieť na bratislavskej Stálej výstave dejín výpočtovej techniky na Slovensku.