StoryEditor

Pretekanie na Slovensku nie je dobrý biznis, tvrdí jediná motocyklová pretekárka

29.08.2011, 00:00
Predtým bola len diváčkou, dnes bežne jazdí s mužmi na motocyklovej trati. Strach nemá a skončiť neplánuje. Jediná motocyklová pretekárka u nás. Barbora Jakubičková.

Snímky: Erich Jelinek, Archív B.J

Ste jediná motocyklová pretekárka na Slovensku. Prečo?
Na Slovensku je dokopy asi desať pretekárov. Viac dievčat tu nie je možné z toho dôvodu, že motocyklistika je u nás málo publikovaná a ľudia o nej veľa nevedia. A od minulého roku je tu jediný okruh – Slovakia Ring.
Odkedy reprezentujete našu krajinu?
Otec mi v 16. rokoch kúpil motorku a bez ambícií sme išli na preteky. Vstúpili sme do toho nezáväzne, pričom za rok som musela stihnúť to, na čo majú jazdci, ktorí jazdia odmalička, desať rokov.
Dobrým štartom bola aj ponuka jazdiť za český tím.
Tam sú ženy populárnejšie?
Áno, je tam jedno dievča, inak samí chlapi.
Aké je to vlastne jazdiť len s mužmi?
Neprekáža mi to. Patrím medzi nich, sme partia. Na trati sa nešetríme, ale v súkromí nesúperíme. Skôr si poradíme a pomôžeme, no stáva sa, že niektorí muži neznesú, keď im do jazdenia hovorí žena.
Máte 20 rokov, no žijete asi inak ako vaši rovesníci...
Na diskotéky a tak podobne nechodievam. Áno, žijem v úplne odlišnom svete.


A čo teda zvyknete robiť vo voľnom čase?
Voľného času veľa nemám. Aj učenie na skúšky musím väčšinou, hlavne v lete, zvládnuť za jeden deň. V zime však rada lyžujem.
Kondíciu si udržiavate iba lyžovaním?
Áno, ale tiež len pasívne. Odmalička mám pevnú stavbu tela, takže posilňovňu, ani beh nepotrebujem. Kondícia na motorku sa najlepšie vybuduje jazdením, a tomu venujem dostatok času.
Je jazdenie iba vaším koníčkom, alebo si ním aj privyrábate?
Na Slovensku sa tým nedá živiť. Peniaze dostávam od rodičov, ktorí v podstate robia len preto, aby mohli financovať moje preteky. Od štátu nedostávame nič, finančne nám pomohla jedine jedna firma.
Rodičia vás teda v motocyklistike podporujú?
Samozrejme. Otec je môj mechanik, sponzor a tréner. Obaja sa však o mňa boja. Keď som bola tento rok v bezvedomí, otec už vravel, že končím s pretekaním.
Zvyknete mať pred pretekmi trému a strach?
Áno, mám trému a som aj nervózna ako každý pretekár. To je vec, ktorá sa nedá zmeniť. Ale keď vyštartujem, tak sa všetko vymaže a vnímam len trať. Nikdy som si neuvedomovala strach alebo riziko tohto športu. Pre mňa je to adrenalín.
Nie je ten adrenalín nebezpečný?
Nikdy som nemala nič zlomené. Mali sme už aj niekoľko pádov a tento rok som bola dokonca dvakrát v bezvedomí. Napriek tomu nemám strach, o týždeň som išla na ďalšie preteky.


Jazdíte na motorke aj v súkromí?
Bežne sa prepravujem autom, autobusom alebo skútrom. Otec mi nedovolí jazdiť na motorke mimo trate – a ja by som ani nešla. Už len keď jazdím na skútri, tak vidím, aké je to nebezpečné. Je veľmi málo jazdcov, ktorí jazdia ako pretekári a okrem toho sa ešte aj vozia na motorke po meste.
A čo bude, keď odložíte motorku úplne?
Nikdy som nad tým neuvažovala. Bolo by to ťažké. Hovorí sa, že tí, čo jazdia, majú už diagnózu.
Jazdenie je môj sen, moje hoby. Nechcem, aby mi do toho niekto zasahoval.

Snímka: Erich Jelinek

menuLevel = 1, menuRoute = auto, menuAlias = auto, menuRouteLevel0 = auto, homepage = false
27. september 2022 00:11