Aktuálne sa v hlavnom meste renovujú desiatky kilometrov ciest a zápcham sa vodiči vyhnú len veľmi komplikovane a skôr so šťastím. To všetko kvôli predsedníctvu Slovenska v Rade Európskej únie. Hoci to imidžu Bratislavy výrazne nepomôže, je to aspoň dobrou motiváciou prečo skúsiť bicykel. Navyše je aj mesiac máj vyhlásený ako správny čas vyskúšať si cestu do práce na dvoch kolesách. A tak prečo nie?!
Do práce mám z domu približne 12 kilometrov. Trasa vedie cez Dunaj, krížom cez mesto až po začiatok Rače. Takmer každý, komu som povedal, že chcem do práce chodiť na bicykli, mi povedal, že ma zrazí auto, že sa mám cestám vyhýbať a radšej chodiť po chodníkoch. To je ale úplne mimo toho, čo som chcel vyskúšať. Navyše takto je cesta omnoho rýchlejšia.
Keďže milujem techniku a vychytávky, na testovanie som si zapožičal nie príliš „normálny“ bicykel. Konkrétne jazdím na elektrobicykli do spoločnosti ebajk. Ak si myslíte, že sa na niečom podobnom nespotíte alebo nenašliapete sa, je to omyl. Bicykel vás expresne dostane na rýchlosť 25 km/h a potom idete sami za seba. Ale o tom neskôr.
Nezačalo sa to najlepšie
Vyzdvihol som si bicykel, požičal prilbu a s malou dušou skúšal Bratislavu. A jej vodičov. Skutočne som mal obrovský strach z toho, čo sa bude diať. Jazdiť po rôznych cestách ako Račianska, Vajnorská či cez Americké námestie v premávke. A najmä z článkov, ktoré som si prečítal, či z reakcii ľudí.
Hneď v prvý deň a po pár minútach na bicykli sa mi stal najhorší zážitok. Čo mi na nálade nepridalo. Taxikár ma len o pár centimetrov minul pri rýchlom predbiehaní iného auta. Rýchlosťou 50 km/h ani zďaleka nešiel a najväčším paradoxom bolo, že som ho asi do piatich minút opäť dobehol ja… A presne kvôli týmto momentom mám na prilbe kameru, ktorá celý čas všetko zaznamenáva.
A čo ďalej? Bicyklom jazdím už takmer týždeň a nič. Vôbec nič. Nikto ma neohrozil, nezrazil a keďže píšem tento článok, ani nezabil. Pravdupovediac musím napísať, že mi prišli všetky tie reakcie prehnané a nie je to vôbec až také zlé, ako si každý myslí (alebo mám len šťastie). Jazdím bicyklom cez najväčšie bratislavské križovatky úplne bez problémov.
Žiadnu šikanu necítim a jazdí sa mi skutočne úplne fajn. Vadia mi najmä rozbité okraje ciest (preto sa cyklisti tlačia niekedy viac do stredu) a staré diesle, ktoré smrdia, vypúšťajú neskutočný čierny dym a neznášam ich aj keď sedím za volantom.
Chce to viac ohľaduplnosti
Pohode prispel otvorený Starý most a úroveň cyklistickej dopravy v meste podľa mňa rapídne stúpla. Naposledy som totiž jazdil tak päť rokov dozadu. A odvtedy sa zmenilo obrovské množstvo vecí. A najmä vodiči.
Ale musím povedať, že pomaly prichádzam na to, v čom je kľúč. Ako za volantom, tak aj na bicykli jazdia občas „blbci“. Drvivú väčšinu jazdím v meste za volantom, a tak stretávam cyklistov v protismere, v noci dokonca „inteligentov“ na cestách bez akýchkoľvek svetiel a aj takých, ktorí boli schopní meniť smer bez toho, aby vám dali vedieť. A tak robím to, čo by som od cyklistu čakal, aby sme dokázali v meste prežiť obaja.
Úplne jednoducho stačí aj za tými riadidlami predvídať, nevyvyšovať sa, že ja som cyklista, a správať sa ako vodič. Jednoducho dávať vedieť, čo chcem urobiť, držať si svoj priestor a v hlave utriediť, že vedľa mňa jazdia minimálne 2 tonové kolosy.
Testovanie pokračuje, najazdené mám už desiatky a desiatky kilometrov a natočené hodiny záznamu. Nato, aby to však bolo výborné, to chce v Bratislave viac cyklochodníkov.