Modelový rad s označením Škoda 100 a Škoda 110 sa vyrábal viac ako 10 rokov a brány továrne v Mladej Boleslavi aj v závode v Kvasinách za tú dobu opustilo vyše milión kusov týchto automobilov. Je to pritom viac ako dvojnásobok predchádzajúcej Škody 1000 MB, ktorá je v súčasnosti vzácnym autom pre zberateľov.
Napriek veľkým predajom znamenalo vozidlo, ktorého sériová produkcia začala 25. augusta 1969, pre mladoboleslavskú automobilku ústup zo slávy. Koncom 60. rokov už totiž bolo jasné, že koncepcia s motorom vzadu a pohonom zadných kolies nie je príliš perspektívna.
V rovnakom roku, kedy Fiat predstavil model 128, v ktorom motor umiestnený pod prednou kapotou poháňal prednú nápravu (a rovnaké usporiadanie už nejakú dobu používal Renault vo "štvorke" alebo dokonca východonemecký Wartburg 353), prišla škodovka s ľahkou evolúciou predchádzajúceho typu.
Pod kapotou síce zostali motory s objemom 988 (48 koní a maximálka 125 km/h) alebo 1 107 kubických centimetrov (53 koní a maximálka 135 km/h), zlepšili sa však napríklad brzdy - "stovka" sa dočkala dvojokruhových a vpredu dostala od druhej série miesto bubnov kotúče.
Zmena dizajnu
Najväčšie zmeny, samozrejme, zasiahli exteriér. Predtým tam boli prvky typické pre koniec 50. rokov a skonštruovanú Škodu 1000 MB, čiže napríklad náznaky plutiev nesúcich zvislé zadné svetlá. Nová Škoda 100 (a výkonnejšia 110) však namiesto nich dostala na šírku orientované zadné svetlá, ktorá sa pre úsporu nákladov začali v rovnakej dobe tiež montovať na obstarožnú Škodu Octavia Kombi.
Avšak spočiatku sa ešte používali vystupujúce kľuky alebo viečko nádrže umiestnené v znaku automobilky na prednom blatníku. Nádrž zostala umiestnená vpredu, čo bolo tiež už dosť nemoderné - a navyše nie príliš bezpečné - riešenie, zahraničná konkurencia v tej dobe umiestňovala zásobu paliva do bezpečnejšej zóny pod zadnými sedadlami.
Zmenené boli napríklad zadné svetlá, ktoré boli po facelifte horizontálne
"Stovka" potešila najmä rodiny, keďže dostala o 30 litrov väčší väčší batožinový priestor a posádka pritom mohla veci umiestniť nielen pod prednú kapotu, ale podobne ako u ostatných škodoviek s motorom vzadu tiež za zadné sedadlá. Vo vnútri sa potom vďaka lôžkovej úprave zvládli pomerne pohodlne vyspať aj dvaja ľudia.
Výroba v ohrození
Začiatok výroby nového modelu, ktorý sa začal pripravovať ešte predtým, než z výrobnej linky v úplne novom závode začali v roku 1964 schádzať prvé "tisícky", pritom ohrozil rozsiahly požiar. Ten vypukol 12. augusta 1969 a zanechal za sebou škodu vo výške 320 miliónov korún (najlacnejšia "embéčka" stála v tej dobe 45-tisíc korún). Našťastie však oheň zasiahol len starú časť továrne a náraďovne, takže produkcia Škody 100 mohla začať podľa plánu a len s drobným výpadkom v samotnej výrobe.
Modelový rad 100 a 110 sa nakoniec vyrábal až neskutočne dlhých 11 rokov a ak ešte predchádzajúca "embéčka" pred piatimi rokov mohla konkurovať moderným západným vozidlám rovnakej koncepcie, v prípade "stovky" to už určite neplatilo.
Európske automobilky začínali na prelome 60. a 70. rokov nachádzať zaľúbenie v riešení "všetko vpredu" (v roku 1974 napríklad prišiel prvý Volkswagen Golf), začali sa objavovať aj ďalšie úspešné hatchbacky. A sedan s motorom vzadu mohol na západnom trhu uspieť len v jedinom prípade - s výhodnou cenou.
Pozrite si reklamné video na novinky v podobe Škody 100/110 a 110r:
Trochu inú úlohu aj na Západe predsa len hrala od základného štvordverového prevedenia odvodená varianta Škoda 110 R, pôvabné dvojdverové kupé, ktoré sa až do roku 1980 vyrábalo v pobočnom závode v Kvasinách.
Celkom vzniklo 57-tisíc ""eRiek", ktoré sú po kabriolete Škoda Felicia medzi zberateľmi najobľúbenejšími autami z éry komunistického Československa. Na základe kupé vznikli v mladoboleslavskej automobilke tiež úspešné pretekárske vozidlá 110 R Rallye, Škoda 180/200 RS alebo 130 RS.
Záchrana
Vedenie továrne v Mladej Boleslavi dobre vedelo, že koncepcia Škody 100 už je vo svete dávno passé, prípravy na výrobu modernejšieho nástupcu však v 70. rokoch neviedli k úspechu. Do výroby sa nedostala Škoda 720, automobil klasickej koncepcie s karosériou od talianskeho dizajnéra Giorgetta Giugiara, ani Škoda 760 s motorom vpredu a pohonom predných kolies, vyvíjaná v spolupráci s Nemeckou demokratickou republikou, ktorej vonkajšiu podobu tiež navrhol Giugiaro.
Východiskom z núdze sa nakoniec stala výrazná modernizácia "stovky", výsledný automobil nesúci továrenské označenie Škoda 742 (známy skôr ako Škoda 105, 120 a 130), ale svojho predchodcu na prvý pohľad príliš nepripomínal.
V líniách karosérie je dodnes poznať taliansky rukopis, výrazné zmeny sa udiali aj pod samotnou kapotou. Vyrábala sa od roku 1976, prvý rok súbežne so Škodou 100, posledné autá s motorom vzadu opustili továreň až v roku 1990. To už sa tretí rok na trhu úspešne predávala "špičková" Škoda Favorit.