Pre človeka ako živočíšny druh automobily nie sú len novinkou technologickou, ale aj evolučnou. Ľudský mozog má totiž problém vyrovnať sa s „novými“ formami pasívneho pohybu, ktoré ho totiž nútia reagovať na situácie, kedy si telo pohodlne sedí, ale pritom sa zjavne unáša k cieľu rýchlosťou, na dosiahnutie ktorej fyzicky nebolo prispôsobené.
Z idealizovaného pohľadu zvnútra riadiacej jednotky – mozgu – mechanizmus ľudského pohybu nemá fungovať tak, že ľahkým tlakom pravého chodidla na pedál plynu telo razom zrýchli o desiatky kilometrov za hodinu. Pre mozog je pomerne náročnou úlohou prebrať si, že sa smer pohybu v aute sediaceho tela do strany zrazu ovláda krúživými manévrami volantu. Je to neprirodzené, okrem pôvodného zadania. Takto by to, videné čisto mozgom, fungovať nemalo.
Náš mozog je pritom zaplavený často úplne protichodnými informáciami, ktoré prijíma z polohocitlivých receptorov rozmiestnených na tele, gyroskope vnútorného ucha a pomocou zraku. A len veľmi ťažko ich koriguje s gravitáciou. Nie je to žiadna sláva, píše portál iDNES.cz. Vodič je na tom ešte relatívne dobre, pretože volantom udáva smer pohybu a pedále akceleráciu vozidla. Vidí, kam sa ide, a situáciu má pod kontrolou.
Avšak pre mozog pasažierov, povedzme malých detí na zadných sedadlách, je to hotové peklo. Pretože majú len obmedzený vnem, cítia napríklad uhlové zrýchlenie pri zatáčaní, ale nemajú ho veľmi s čím vizuálne korigovať. Výsledkom môže byť takzvaná kinetóza, ktorá je trochu nešťastne označovaná za chorobu z pohybu.
Tento článok je určený iba pre predplatiteľov.
Zostáva vám 62% na dočítanie.
Zostáva vám 62% na dočítanie.