Arborétum je na tak trošku zašitom mieste. Za chrbtom necháte slovenské kopce, miniete aj Zlaté Moravce a chystáte sa spustiť na obrovskú nížinatú plochu, ktorá je príťažlivá pre toho, kto vidí poéziu v poliach, lánoch s kukuricou a rybníkoch. Nie, nikdy sme nepovedali, že tam poézia nie je.

​Lepkavé leto na juhu s melónom, broskyňami a komármi má svoje čaro a my vieme, o čom hovoríme, veď sme tu doma. Každopádne si však treba kúsok za Moravcami, ešte kým ste na Požitaví, urobiť odbočku do Viesky nad Žitavou a vyšplhať sa po dobre označenej ceste až k Arborétu. To je to miesto, na ktorom sa pred takmer stotridsiatimi rokmi začal diať malý-veľký-obrovský parkový zázrak, ktorý doteraz žije, prekvitá a rozťahuje sa na ploche šesťdesiatich siedmich hektárov.

Ponorený do botaniky

Ten niekto, kto si zaumienil, že tu bude park semper vireo, teda večne zelený park, sa volal gróf Dr. István Ambrózy-Migazzi. Vzdelaný, scestovaný a až po uši ponorený do botaniky. K mlynianskemu veľkostatku prišiel vďaka tomu, že sa oženil s urodzenou slečnou Antóniou, jednou z dcér zlatomoravského grófa Viliama Migazziho. Antónia Migazzi priniesla do manželstva s grófom Ambrózym bohaté veno. Okrem iného aj veľkostatok, ktorý nás teraz zaujíma najviac. Keď gróf prikúpil aj dubovo-hrabový lesík na okraji dediny, plocha sa rozšírila a mladý pán Ambrózy mohol začať sadiť svoj sen. Les sa začal pretvárať na večne zelený park.

V roku ...