Na to, aby sa niekto stal prezidentom nestačí, aby ho vyzvali osobnosti, z ktorých potom väčšia polovica aj tak podporuje iného, resp. inú kandidátku. Na to, aby sa stal niekto prezidentom je potrebné vzbudiť emóciu. Politika je emočná, vizuálna a žiaľ, aj iracionálna.
Emócia je kľúčové slovo a pri voľbe prezidenta je kľúčová pozitívna emócia. V parlamentných voľbách Vás pri kandidatúre za politickú stranu môže 90% voličov iných politických strán pokojne neznášať. Stačí, keď Vás bude voliť toľko voličov, aby sa strana dostala do parlamentu.
Toto však neplatí pre prezidentských voľbách. Tu je potrebné vzbudiť emóciu u milióna občanov, ktorí Vám za plentou, v súkromí, slobodne bez toho, aby nad nimi niekto moralizoval, svoj hlas do tej urny hodia.
Prepáčte, pán Mikloško, za tú úprimnosť, ale Vy tú emóciu neviete vzbudiť. Vaša posledná kandidatúra spôsobila bolestné rozdelenie konzervatívnej scény. Tie zranenia bude treba dlho liečiť repíkom.
Škoda, že ste sa na to dali. Stále chcem veriť, že ste bol skôr zneužitý, ako ste to urobili vedome. Konzervatívci v týchto prezidentských voľbách nezohrali dôstojnú partiu. Nemuselo to tak byť. Vaša pýcha to však nedovolila. Vaše elitárstvo spôsobilo, že konzervatívci, kresťanskí demokrati nemali jednoznačnú voľbu.
Prečo ste nebol ochotný rozprávať sa s Marošom Čaučíkom? Jeho príbeh je pekný, veľký, prezidentský. Prečo ste nepripustili diskusiu s ním o tom, kto z Vás by mohol byť spoločným konzervatívnym kandidátom? Prečo ste nepripustili diskusiu s Veronikou Remišovou? Pani Remišová by šla do prezidentského zápasu, ak by s Vami bola možná dohoda. Nepripustili ste ju. Žiadnu.
Prečo je pre niektorých starších kresťanských politikov taký obrovský problém uvoľniť miesto novej generácii?
Vaša kandidatúra bola zneužitá aj na politický zápas v našom konzervatívnom priestore. Nejdem špekulovať, nakoľko ste si toho bol vedomý a nakoľko ste bol len nástrojom v rukách iného, každopádne, úmysel rezať do živého v konzervatívnom priestore cez Vašu kandidatúru tu bol prítomný.
Veľa cestujem po Slovensku a vidím, s čím bojujeme. Bojujeme s nedostatkom dôvery. Nik neverí nikomu a ničomu. Riešením je apatia, voľba neštandardu, antisystému. Mladí utekajú. Aké príbehy chceme mladým ľuďom predstavovať? Ako ich motivovať? Ako ich inšpirovať? Aký vzor chcete ponúknuť mladým ľuďom, keď kandidujete a vlastne sa Vám ani nechce? Necítiť z Vás energiu, záujem?
Aká cnosť je lenivosť?
Nezapáliš, ak nehoríš.
Konzervatívna scéna utrpela Vašim pričinením veľkú porážku. Dovolím si vysloviť predpoklad, že spoločný konzervatívny kandidát s veľkým potenciálom voliteľnosti, so schopnosťou vyvolať emóciu, akými sú Maroš Čaučík alebo Veronika Remišová, by zohrali zásadnú úlohu v prezidentských voľbách. Neboli by štatistami, ale kandidátmi s veľkou šancou prebojovať sa do druhého kola.
Občania Slovenska túžia po zmene tak, že by do druhého kola okrem pani Čaputovej poslali aj voliteľného konzervatívca, ľudí, ako pán Čaučík alebo pani Remišová. To by bolo druhé kolo prezidentských volieb, ktoré by ľuďom na Slovensku vdýchlo obrovskú nádej a upokojilo by situáciu.
Konzervativizmus v týchto voľbách na Slovensku zlyhal. A tie veľké hnedé tiene, ktoré cítime za chrbtom desia.
Musíme zápasiť ďalej a presvedčiť ľudí, že konzervativizmus má aj modernú tvár, že vie dať odpovede na výzvy modernej doby. Nemusí byť hnedý a ani nebude. Môže byť pozitívny, ľudský, sociálny. Nemusíme sa ľudom hrabať v spálňovom prádle. Musíme ľudí presvedčiť, že im vieme predstaviť príbeh lásky, pochopenia, radosti zo života. Radosti z každého dňa.
Musíme presvedčiť, že rozumieme slovu ekológia, že rozumieme ekonomike.
Že máme novú generáciu svojich politikov a že ich vieme plynule meniť. Tá staršia generácia pomáha tej mladšej. Pomáha.
Pán Mikloško, prosím Vás, už nekandidujte. Pomôžte kresťanskej demokracii. Naše náhodné spoločné stretnutie na chodníku ste označil ako naše posledné politické jednanie. Je mi to ľúto, ja som stále pripravený sa stretnúť a niektoré skutočnosti si vzájomne dorozprávať.