Štvrté rokovanie HZDS a ODS na bratislavskom Bôriku trvalo vyše štrnásť hodín a skončilo sa až po polnoci 20. júna. Výsledkom rokovaní bola dohoda o zásadách programového vyhlásenia federálnej vlády a politická dohoda medzi HZDS a ODS. Čoraz jasnejšie sa ukazovalo, že počet riešení štátoprávneho usporiadania ČSFR sa redukuje na dve možnosti - alebo rozpad na dva samostatné štáty, alebo centralizovanú federáciu. Rozhodnúť sa malo do konca septembra. (A hoci všetci účastníci museli vedieť, že takáto federálna vláda nemôže byť dlhodobým riešením, Klaus po návrate do Prahy povedal: "Spoločný štát je možné zachovať.")
Deň pred štvrtým stretnutím delegácií HZDS a ODS na bratislavskom Bôriku sa stretli experti oboch strán. Za slovenskú stranu sa rokovaní zúčastnil aj veliteľ Východného vojenského okruhu genmjr. J. Tuchyňa, prezident policajného zboru Š. Lastovka, ďalej Ľ. Dolgoš, R. Zelenay, H. Kočtúch a R. Filkus, z českej strane boli prítomní I. Kočárník, J. Stráský, F. Šedivý a J. Kovář. Práve posledne menovaný podpredseda ODS vyvolal rozruch svojimi slovami krátko pred začatím piatkových rokovaní. Uviedol, že vo štvrtok skupiny prerokovali programové vyhlásenie a v piatok dopoludnia dokončovali práce na politickej dohode, ktorá by mala garantovať koaličnú spoluprácu na federálnej úrovni. Programové vyhlásenie podľa Kovářa nadväzovalo na ciele HZDS, t.j. dosiahnuť medzinárodnoprávnu subjektivitu, čo neznamenalo nič iné ako dosiahnuť, aby sa v určitý deň rozhodlo o tom, že sa ČSFR rozdelí na dva samostatné štáty. ODS chce, aby SNR a ČNR našli nejaký spôsob riešenia do 30. septembra. Nielen Kovář sa zamýšľal nad tým, čo vlastne medzinárodná subjektivita znamená: "Ja si to vysvetľujem a verím, že aj každý občan tejto krajiny, že ide o rozdelenie federácie. Je však zaujímavé, keď toto HZDS vysvetľuje nie ako snahu o rozdelenie spoločného štátu." (Tento Kovářov postreh musel dokonca upraviť hovorca HZDS, ktorý sa inak vôbec nevyznačoval presnosťou a vecnosťou informácií - kto len raz počul Bohuša Géciho, vie, o čom hovorím - takže podľa netradične vecného hovorcu do 30. septembra mali byť vytvorené mechanizmy, ktoré by po tomto dátume umožnili vyriešiť otázku štátoprávneho usporiadania, teda rozhodnúť, či budeme žiť v dvoch samostatných štátoch, federácii alebo konfederácii.)
V tom istom čase člen delegácie HZDS M. Čič vysvetľoval, že v programovom vyhlásení v žiadnom prípade nejde o rozdelenie štátu. V krátkosti sa v ňom vraj uvádzalo, že budúca federálna vláda by mala vytvárať podmienky aj pre realizáciu myšlienky zvrchovanosti a medzinárodnoprávnej subjektivity oboch republík. Aby ste situáciu nevideli mimoriadne zjednodušene, už len odcitujem slová M. Kováča a J. Stráského pred štvrtkovým rokovaním expertov. M. Kováč sa nazdával, že federálna vláda bude pôsobiť prinajmenej jeden a pol roka, kým nedôjde k dohode o štátoprávnom usporiadaní: "Buď k dohode o premene štátu na konfederatívnu formu, alebo kým nepríde na Slovensku k referendu a na jeho základe k rozdeleniu ČSFR."
M. Kováč dokonca v rozpore s názormi prevládajúcimi na Slovensku (i v samotnej predvolebnej kampani HZDS) zdôraznil, že rokovanie o rozpočtoch nemôže otázka štátoprávneho usporiadania ovplyvniť. "Nie je správne, aby ČR doplácala na Slovensko. S presunmi finančných prostriedkov treba skončiť. Ak ide o presuny...," povedal. Federálny rozpočet podľa neho musí existovať, pretože existujú aj federálne orgány. J. Stráský sa zasa domnieval, že "programové vyhlásenie bude obsahovať aj tie prvky, ktoré zabezpečia prechod na také štátoprávne usporiadanie, aké si želá náš partner a my ich plne akceptujeme. To znamená dva štáty, ktoré určite nebudú navzájom nepriateľské".
Po rokovaniach expertov ešte vo štvrtok M. Kováč vyhlásil, že nová vláda by mala pracovať až do uzatvorenia dohody o štátoprávnom usporiadaní medzi národnými radami, potom jej osud ovplyvní výsledok referenda, teda či sa ČSFR rozdelí na dva štáty alebo nie. A ak sa ešte stále ako kliešť neomylne držíte tej správnej červenej nite rokovaní, už len dodávam, že námestník ministra financií ČSFR I. Kočárník po štvrtkovom stretnutí vyhlásil, že rozchod ČR a SR na základe rozhodnutia oboch národných rád je jedným z možných variantov ďalšieho vývoja. Podľa Kočárníka v tejto súvislosti existuje zhoda medzi ODS a HZDS a dohoda v tomto zmysle by sa mohla uzavrieť medzi SNR a ČNR do konca septembra.
Najdlhšie zo všetkých
Krátko po popoludní 19. júna sa v úmornom teple začal najdlhší rokovací maratón, ktorý sa skončil až po polnoci. Dlhé čakanie novinárov spestrila nakrátko prítomnosť dvoch skupín, prívržencov predsedu HZDS Mečiara a prezidenta Havla. Možným potýčkam zabránil hustý dážď, ktorý rozohnal oba fanúšikovské tímy.
"Dovoľte, dámy a páni, aby som vám teraz v noci oznámil, že sme sa dohodli," povedal V. Mečiar na terase hotela Bôrik o 1.35 hod. V zásadách programového vyhlásenia federálnej vlády sa o. i. konštatovalo, že vláda chápe svoj mandát ako časovo podmienený. Jej úlohou bolo pripraviť, pokiaľ tým bude poverená, podmienky pre hladké fungovanie dvoch zvrchovaných štátov s medzinárodnou subjektivitou. Vláda mala byť redukovaná zo 16 na 10 ministrov, zachované mali zostať ministerstvá financií, obrany, vnútra, zahraničných vecí a hospodárstva. (Vzhľadom na to, že v prípade rovnosti hlasov mal mať rozhodujúci hlas premiér, V. Klaus v nedeľu na tlačovke potvrdil záujem ODS o tento post.) Od januára 1993 nemal existovať federálny rozpočet, ani prelievanie peňazí, spoločné výdavky sa mali obmedziť na armádu a na zahraničnú službu. HZDS a ODS v politickej dohode vyhlasovali, že "s cieľom zabezpečiť kontinuitu všetkých ústavných orgánov ČSFR a všetkých procesov začatých po novembri 1989 sa dohodli na vytvorení federálnej vlády a na jej programovom vyhlásení, ktoré je súčasťou tejto dohody".
Najdôležitejším rezultátom však bol tretí bod politickej dohody medzi ODS a HZDS. Obe strany totiž konštatovali "rozdiely svojich volebných programov a politických cieľov v oblasti štátoprávneho usporiadania, lebo ODS pokladá za jedinú rozumnú a funkčnú formu spoločného štátu, vhodnú pre dnešnú Českú republiku a Slovenskú republiku, federáciu (s jedinou medzinárodnoprávnou subjektivitou), a HZDS za ňu pokladá konfederáciu s medzinárodnoprávnou subjektivitou oboch republík. ODS nepovažuje konfederáciu s medzinárodnoprávnou subjektivitou oboch republík za spoločný štát, ale za zväzok dvoch samostatných štátov. Skôr ako konfederácii dáva ODS prednosť dvom celkom samostatným štátom, t.j. ústavnému rozdeleniu súčasného štátu". Vladimír Mečiar k tomu dodal, že "samostatný slovenský štát nie je programovým cieľom HZDS" a že rokovanie o samostatnom Slovensku "je nám vnútené z českej strany koncepciou buď, alebo. Ak o ňom rokujeme, tak nie preto, že chceme, ale preto, že musíme".
Je možné, že si premiér zo svojich poslucháčov nestrieľal, pretože o niekoľko dní to zopakoval nielen pre Le Monde: "Nechceme nezávislosť, tlačia nás do nej... Slováci chcú zabrániť okamžitému rozpadu štátu. Navrhujeme, aby sa federácia zmenila na konfederáciu. Česi navrhujú buď federáciu, alebo dva štáty."
V Slobodnom piatku išiel ešte ďalej, nemysliac na svoju budúcu rolu zakladateľa štátu po tisícročnom úsilí slovenského národa: "Rokovania s ODS nás zaskočili. V razantnosti, s akou ODS k nim pristúpila, a najmä v tom, ako presadzuje rozdelenie Česko-Slovenska... My navrhujeme nie všetko rozbiť a potom znovu skladať. Navrhujeme, je tu federácia - spoločný štát, tak transformujme tento štát, tieto vzťahy na konfederatívne... My sme mandát na rozdelenie štátu nezískali a preto som žiadnu dohodu nepodpísal."
Presne to napísal Maroš Leško vo svojej knihe Mečiar a mečiarizmus: "Zmenu jeho tónu si všimli najmä českí politici. Dosť ich vyľakal... vtedajší predseda federálnej vlády Jan Stráský ho pochopil predovšetkým ako prejav obáv. Tvrdil, že ,Slovákom ide o samostatný štát ako o dlhodobý cieľ. Ak im chýba v tomto okamihu odvaha, mali by sme ju v nich posilňovať´. Aj americký The Washington Post si v komentári všimol, že slovenskí predstavitelia zmierňujú svoje postoje. Ak pred voľbami to boli oni, kto presadzoval zrušenie federácie, ,po voľbách sú to Česi, ktorí sa plnou parou blížia k rozchodu, kým slovenský premiér Vladimír Mečiar zmierňuje - aspoň vo verejných prejavoch - niektoré svoje najspornejšie požiadavky´."
Obe strany sa súčasne zaviazali, že budú "všetkými zákonnými prostriedkami iniciovať proces, ktorý povedie do 30. septembra k dohode medzi národnými radami o vyriešení štátoprávneho usporiadania". Národné rady boli podľa V. Mečiara kompetentné prerokovať celý komplex otázok týkajúcich sa budúceho štátoprávneho usporiadania aj bez referenda. Aby sa vyriešili otázky, čo chceme a aký bude rozsah vzájomných záväzkov, treba, aby o tom rokovali národné rady ako jediné vecne a právne príslušné orgány. Podľa Klausa však formulácia "dohodou národných rád" nepredurčuje, ale ani nevylučuje metódu referenda. V. Mečiar ešte v tom čase kontroval, že v prípade dohody národných rád HZDS jej platnosť podmieňuje vyjadrením občanov. Napriek tomu V. Mečiar tvrdil aj to, že "konečné schvaľovanie prebehne vo federálnych orgánoch". V. Klaus zasa poznamenal, že termín rozdelenie federácie dohodou národných rád nepredurčuje cestu a metódu rozdelenia: "Metóda referenda nie je ani predurčená, ani vylúčená."
Situáciu viac zahmlil ako vyjasnil P. Čermák, podľa ktorého nemusia rokovania národných rád zákonite viesť k rozpadu štátu. V prípade, že by sa obe republiky dohodli na pokračovaní spoločného štátu, podľa Čermáka by federálna vláda vydala nové programové vyhlásenie a vládla by ďalej ako najvyšší výkonný orgán.
Bližšie ku skutočnému stavu vecí mal zrejme piaty bod politickej dohody, podľa ktorého "ak dôjde k vytvoreniu dvoch štátov s medzinárodnoprávnou subjektivitou, považujú ODS a HZDS v záujme dobrého priateľského susedstva a vzájomnej spolupráce vyhľadávať také formy spolužitia medzi obomi štátmi a taký rámec spolupráce, ktorý by zodpovedal tradíciám i súčasným a očakávaným potrebám".
Autori nezabúdali ani na poslancov Federálneho zhromaždenia, ktorí mali byť v prípade zániku ČSFR začlenení do zákonodarných zborov republík (nebol to prvý ani posledný záväzok oboch parlamentných víťazov, ktorý nebol splnený - hoci v prípade HZDS to bolo celkom logické, pretože jeho splnením by sa zhoršilo postavenie poslaneckého klubu HZDS v SNR). Politická dohoda takisto potvrdzovala, že zásady programového vyhlásenia sú záväzné pre oba subjekty a určovala, že na jej základe "sa budú obe strany pravidelne informovať a radiť na úrovni Federálneho zhromaždenia".
Kým v politickej dohode sa zdanlivo presadzovala Mečiarova predstava uprednostniť obsadenie vládnych a parlamentných funkcií a obsahové otázky ponechať viac či menej otvorené, v hospodárskej časti programového vyhlásenia bol oveľa citeľnejší Klausov prínos. Stalo sa tak napriek dvojdennej práci expertov ODS a HZDS, ktorej výsledky dostal Klaus telefaxom pred cestou do Bratislavy a v aute v dohodnutom texte zásad urobil podstatné zmeny. Podľa českých zdrojov s takto upraveným textom vystúpil až okolo polnoci, keď viacerí rokujúci už podliehali únave, a trpezlivo presviedčal o svojom východisku.
Odlišná stratégia
Na tomto mieste si dovolím malú odbočku, týkajúcu sa stratégie oboch partnerov. Na Klausovi jeho českí partneri oceňovali schopnosť aktívne a okamžite reagovať na vzniknutú situáciu. ODS podľa viacerých českých novinárov neprichádzala na stretnutia s HZDS s nejakým detailne prepracovaným scenárom či postupom krokov. "Naproti tomu HZDS prichádzalo na schôdzky s ucelenou predstavou, ktorú ODS postupne obrusovala pružnou reakciou na partnerove úvodné ťahy v tejto politickej partii," píšu J. Leschtina a P. Nováček v Mladej fronte DNES niekoľko mesiacov neskôr. "Na prospech oboch sa tak postupne dospieva ku gentlemanskej remíze, pri ktorej z neprijateľnej a nereálnej vízie vzniká prakticky uskutočniteľný projekt."
Podpredseda ODS J. Zieleniec zasa v rozhovore pre Respekt hneď po bratislavskom stretnutí zhodnotil predchádzajúce rokovania takto: "Naši partneri si postupne - pod vplyvom nášho pevného postoja a tlaku verejnej mienky doma i vo svete - uvedomili, že je rozdiel medzi ich želaniami a reálnymi možnosťami. S postupom času boli rokovania konštruktívnejšie. To otvorilo aj šancu dosiahnuť dohodu v Bratislave. Aj napriek rozdielnosti programov ODS a HZDS sme našli kroky, ktoré otázku česko-slovenských vzťahov vyriešia. Bratislavská dohoda je v podstate scenár, ktorý pri dodržaní ústavy povedie k nájdeniu rozumného riešenia budúcnosti tohto štátu."
"Klaus je človek, ktorý má konečnú víziu a súčasne aj zmysel pre detail," vysvetľoval neskôr v Pacnerovej knihe Osudové okamžiky Československa jeden z českých zástupcov, ktorý si želal ostať v anonymite. "To je veľmi dôležité. Ak máte len víziu a chýba vám umenie vyhmatnúť podrobnosti, tak tú víziu nikdy nenaplníte. Ak naopak viete pracovať s detailmi a chýba vám vízia, potom pre stromy nikdy nevidíte les. Pri našich rokovaniach sa to prejavilo v tom, že Klaus si uvedomoval kľúčové podrobnosti a tie tiež vedel obhájiť."
Ani slovenská strana však na tieto rokovania neprichádzala bezbranná, čo priznávala aj česká strana slovami o vopred premyslenej taktike - jej najúčinnejšou zbraňou krátkeho doletu však bol A. M. Húska. Podľa môjho zdroja, ktorý takisto nechce byť menovaný, bol podpredseda HZDS Húska nasadzovaný do ringu najmä v čase, keď slovenskému premiérovi dochádzali sily, alebo bolo potrebné otupiť razanciu českých protivníkov. Húska svojím slovníkom a tvrdošijnosťou zvyčajne dokonale otrávil delegáciu ODS, kým V. Mečiar sa pripravoval na ďalšie rokovania. Situácia bola vraj natoľko neznesiteľná, že česká strana žiadala, aby sa A.M. Húska na rokovaniach nezúčastňoval. O päť rokov neskôr vtedajší podpredseda ODS Petr Čermák zhodnotil túto postavu slovenských moderných dejín pozoruhodným spôsobom: "Je to prototyp človeka, ktorý sa nezaoberá ničím iným ako myšlienkou na veľké Slovensko. S takým politikom som sa v Českej republike nestretol."
Podobne ho videl aj J. Kovář: "Aj pre mňa osobne bol najzložitejším partnerom Húska. Veľmi ťažko sa s ním hľadal kompromis, rozhodne ho v tomto nemožno porovnávať s Mečiarom."
Prerozdeľovanie končí v januári 1993
Vráťme sa však k samotnej tlačovke - V. Klaus na nej zdôraznil, že do federálneho rozpočtu na rok 1992 sa nebudú robiť žiadne zásahy. Začiatkom roka 1993 sa malo skončiť prerozdeľovanie prostriedkov prostredníctvom federálneho rozpočtu. Akékoľvek jeho príjmy budú len na základe príspevkov z rozpočtu republík na princípe parity a proporcionálnosti. Mečiar dokonca poznamenal, že akt vyhlásenia zvrchovanosti Slovenska nebude znamenať rozpad štátu a nie je ani aktom samostatnosti: "23. júna na ustanovujúcej schôdzi SNR to nebude, ale HZDS bude iniciovať prijatie politickej deklarácie o zvrchovanosti na niektorej z ďalších schôdzí." (Na nedeľnej tlačovke V. Klaus opäť zdôraznil, že ODS hľadala cesty, ako zvýrazniť slovenskú štátnosť v rámci federácie, toto úsilie však bolo vraj vo vzťahu k súčasnej slovenskej reprezentácii beznádejné: "Robili sme desiatky ponúk na kompromis, ale všetko stroskotalo na prvom bode - trvaní na medzinárodnoprávnej subjektivite. To je absolútna požiadavka.")
V. Mečiar sa uspokojoval tvrdením, že viedli síce spor o kompetencie, ale zachránili fungovanie štátu, čím odstránili riziko vzniku ústavnej krízy, ak by sa nedohodli na spoločných orgánoch. Ďalším pozitívom rokovaní vraj bolo, že sa zbližujú programy aj osoby oboch politických strán. A ako to už u Mečiara býva zvykom, nezabudol vyzdvihnúť veľkosť nebezpečenstva, ktoré sa im obom podarilo zažehnať (bokom ponechám fakt, že nebyť neho, tak by to nebezpečenstvo neraz ani nevzniklo): "Pokiaľ všetci čakali, že sa všetko rozpadne a dnes bude všetkému koniec, tak chcem len povedať, že je koniec len určitej pracovnej etapy, ale ešte nie je koniec štátu."
Maximalismus slovníka nie je ani pre V. Klausa ničím výnimočným: "Myslím, že sme vykonali kus práce. Tiež si myslím, že sme urobili maximum toho, čo bolo možné. Vedeli sme, že nie je šanca dosiahnuť niečo viac,ako je najvyšší spoločný menovateľ našich názorov. Domnievame sa, že sme priniesli dohodu, ktorá bola férová. A za seba osobne by som ešte chcel zdôrazniť, že veľa vecí robím s ťažkým srdcom. Mnoho vecí, ktoré sú v dohode a v zásadách programového vyhlásenia, nie je pre mňa ľahkých z osobného hľadiska. Avšak ako politik musím povedať, že to robím s najlepším vedomím a svedomím. Mám pocit, že lepšie riešenie nebolo možné."
K bratislavskej dohode sa vrátil v pravidelnom nedeľnom rozhovore z Lánov pre Československý rozhlas aj prezident Havel, ktorý sa domnieval, že rokovanie prinieslo niekoľko jasných pozitív. Sám za ne pokladal možnosť zostaviť federálnu vládu, takže nehrozí ústavná kríza a zrútenie štátnej správy. Ďalším pozitívom bol záväzok oboch strán pokračovať v ponovembrovom vývoji, vo veľkých transformačných zmenách, pričom ekonomická reforma pokračuje a nemení sa ani kontinuita zahraničnej politiky. Prezident ocenil aj to, že vláda neodkladá rozhodnutie o štátoprávnom usporiadaní na neurčito a že jasne pomenúva skutočnosť - buď budeme štátom s jednou právnou subjektivitou, teda spoločným štátom, alebo štátmi dvoma, ktoré budú hľadať optimálny spôsob susedského spolužitia. Za jediný problematický bod V. Havel považoval formulácie, ktoré pripúšťali rozdelenie štátu aj inak ako na základe referenda. "Bol by som uvítal, keby v týchto dohodách bolo jasne povedané, že o eventuálnej premene nášho štátu na štáty dva rozhodnú do tohto termínu občania v referende. To je zatiaľ jediný ústavný spôsob, ako túto premenu uskutočniť. Jediný mravný spôsob. Občania majú právo sa takto vyjadriť k takejto zásadnej veci v podobe jasnej odpovede na jasne položenú otázku. Je to spôsob čistý, medzinárodným spoločenstvom akceptovaný ako legitímny. Formulácia je neurčitá a široká, pripúšťa možnosť referenda, ale nie je to tam jasne povedané. Aj keď s vládou založenou na tejto politickej dohode a tomto programovom vyhlásení budem súhlasiť a nebudem robiť žiadne ťažkosti, zároveň budem považovať za svoju povinnosť znovu a znovu na tento bod upozorňovať."
Politická dohoda medzi HZDS a ODS
Vedenie HZDS a ODS
1. si uvedomujú vysokú historickú zodpovednosť v situácii, ktorá pred nimi vznikla po voľbách 1992 v ČR a SR a mienia ju spoločne riešiť ústavnou cestou,
2. s cieľom zabezpečiť kontinuitu všetkých ústavných orgánov ČSFR a všetkých procesov začatých po novembri 1989 sa dohodli na vytvorení federálnej vlády a na jej programovom vyhlásení, ktoré je súčasťou tejto dohody,
3. konštatujú rozdiely svojich volebných programov a politických cieľov v oblasti štátoprávneho usporiadania, lebo ODS pokladá za jedinú rozumnú a funkčnú formu spoločného štátu, vhodnú pre dnešnú Českú republiku a Slovenskú republiku, federáciu (s jedinou medzinárodnoprávnou subjektivitou), a HZDS za ňu pokladá konfederáciu s medzinárodnoprávnou subjektivitou oboch republík. ODS nepovažuje konfederáciu s medzinárodnoprávnou subjektivitou oboch republík za spoločný štát, ale za zväzok dvoch samostatných štátov. Skôr ako konfederácii dáva ODS prednosť dvom celkom samostatným štátom, t.j. ústavnému rozdeleniu súčasného štátu,
4. považujú v tejto situácii za spoločnú úlohu všetkými zákonnými prostriedkami iniciovať proces, ktorý povedie do 30. septembra k dohode medzi národnými radami o vyriešení štátoprávneho usporiadania,
5. ak dôjde k vytvoreniu dvoch štátov s medzinárodnoprávnou subjektivitou, považujú ODS a HZDS v záujme dobrého, priateľského susedstva a vzájomnej spolupráce za vhodné vyhľadávať také formy spolužitia medzi oboma štátmi a taký rámec spolupráce, ktorý by zodpovedal tradíciám i súčasným a očakávaným potrebám.
6. navrhnú, aby v prípade zániku ČSFR národné rady prijali zákony, podľa ktorých budú poslanci FZ ČSFR začlenení do zákonodarných zborov republík.
7. zásady programového vyhlásenia federálnej vlády sú záväzné pre oba subjekty. Na tomto základe sa budú obe strany pravidelne informovať a radiť na úrovni Federálneho zhromaždenia. Na pravidelné schôdzky podľa vývoja situácie sa budú schádzať predsedovia a vedenia oboch strán.
8. touto dohodou nie sú dotknuté vzťahy ODS a HZDS k iným politickým stranám.
9. ODS a HZDS sa zaväzujú uzavrieť dohodu o ďalších ústredných orgánoch štátnej správy do 31. júla 1992.
Politickú dohodu podpísali Vladimír Mečiar a Václav Klaus.
Namiesto záveru len pripomeniem jednu perličku: v ten istý piatok rokovali vedúci pracovníci ČST, STV a ČT a jedným zo zásadných výsledkov bola dohoda o vysielaní vlastnej 20-minútovej spravodajskej relácie STV o 19. hodine, ktorú po prvý raz mali diváci sledovať 29. júna.