Od Berlínskeho múru po Schengen

Keď v roku 1969 Willy Brandt po vyhratých parlamentných voľbách vyhlásil, že by chcel byť predsedom vlády nie porazeného a rozdeleného Nemecka, ale Nemecka zjednoteného, každý bral tento povzdych budúceho kancelára iba ako romantický rečnícky bonmot či pripomenutie márneho úsilia Konráda Adenauera, aby povojnové Nemecko zostalo jednotné. Neskoršia povestná Brandtova Ostpolitik síce zbrúsila ostré hrany vzťahov NSR a Sovietskeho zväzu, ale znovuzjednotenie Nemecka bolo stále iba politologickým sciencefiction. O pätnásť rokov neskôr prišla ale éra Gorbačova a jeho kľúčová dohoda s prezidentom USA Ronaldom Reaganom o prerozdelení „sfér záujmov“ v Európe, čo neskôr umožnilo kancelárovi Helmutovi Kohlovi 3. októbra 1990 realizovať sen jeho predchodcov – NDR sa pripojila k NSR. Kvôli historickej pravde treba pripomenúť, že aj Stalin túžil po zjednotení Nemecka. Lenže v opačnom ideologickom garde – aby sa to kapitalistické Nemecko, vtedy ešte pod kontrolou Britov, Američanov a Francúzov, pripojilo k sovietskej okupačnej zóne (neskôr NDR) a vytvorilo tak spoločný štát Nemcov, vedených predvojom robotníkov a roľníkov... Našťastie sa toto zjednotenie pod zástavou komunizmu nekonalo. Ako vieme, zjednotenie Nemecka (pod zástavou demokracie) urýchlil pád Berlínskeho múru. Prvý prielom pri Brandenburskej bráne nastal večer 9. novembra 1989. Tomuto na tú dobu neslýchanému útoku na „nerozbornosť socialistického tábora“ predchádzali nebojácne demonštrácie východných Nemcov proti komunistickému režimu, ich masový exodus cez Československo a Maďarsko do Rakúska a potom do NSR. Nedá sa zabudnúť na skandovanie východných Nemcov pri múre v onen večer, krátko predtým, než sa do múru zahryzli krompáče, kladivá a potom aj bagre: „Wir sind ein Volk! Wir sind ein Volk!“ (Sme jeden národ!). Za 18 rokov sa Európa totálne zmenila. Ideologická a vojenská bipolarita zanikla, rozšírením EÚ o štáty bývalého komunistického bloku sa Európa akoby geopoliticky vrátila pred rok 1938. Zásadná zmena ale nastala v komforte prekračovania hraníc. Stačí nám už iba občiansky preukaz a bez väčších komplikácií (to znamená, že len s krátkymi zastávkami na hraniciach) precestujeme od Nord Kappu v najsevernejšom bode Európy až na Sicíliu, od brehov Írskeho mora, až po brehy mora Čierneho. O polnoci z 20. na 21. decembra 2007 sa uzavrie ďalšia etapa zjednocovania Európy, ktorá sa začala večer 9. novembra 1989 v Berlíne. Otvorí sa nám doslova bezhraničný a bezcolný Schengenský priestor. Mali by sme to osláviť symbolickou čašou šampanského a namiesto prípitku by sme si mali nahlas zakričať: Wir sind Europärer! Wir sind Europärer! Sme Európania!