Zákonník práce termín „pracovná morálka“ nedefinuje. Zamestnávateľ je oprávnený skončiť pracovný pomer výpoveďou len z dôvodov taxatívne vymedzených v § 63 Zákonníka práce. V zmysle spomenutého ustanovenia § 63 Zákonníka práce môže zamestnávateľ skončiť pracovný pomer so zamestnancom, okrem iného, z dôvodu:
(i) porušenia pracovnej disciplíny, pričom Zákonník práce rozlišuje medzi závažným porušením pracovnej disciplíny (keď zamestnávateľ je oprávnený skončiť pracovný pomer okamžite alebo výpoveďou) a menej závažným porušením pracovnej disciplíny (keď je zamestnávateľ oprávnený skončiť pracovný pomer výpoveďou vtedy, ak zamestnávateľ zamestnanca v posledných šiestich mesiacoch v súvislosti s porušením pracovnej disciplíny písomne upozornil na možnosť výpovede).
(ii) neuspokojivého plnenia pracovných úloh zamestnancom (ak zamestnanca v posledných šiestich mesiacoch písomne vyzval na odstránenie nedostatkov a zamestnanec ich v primeranom čase neodstránil).
Podľa ustanovenia § 61 sa dôvod výpovede musí vo výpovedi skutkovo vymedziť tak, aby ho nebolo možné zameniť s iným dôvodom, inak je výpoveď neplatná. Uvedené znamená, že zamestnávateľ musí vo výpovedi opísať skutkové okolnosti uplatneného dôvodu tak, aby z celkového popisu bolo jasné, ktorý skutok je dôvodom skončenia pracovného pomeru.
Výpoveď, ktorou zamestnávateľ bez ďalšieho popisu končí pracovný pomer pre „porušenie pracovnej morálky“, neobsahuje dostatočnú konkretizáciu výpovedného dôvodu, nie je teda zrejmé, ktorý výpovedný dôvod zamestnávateľ uplatňuje (§ 63 ods. 1 písm. d.) alebo § 63 ods. 1 písm. e)), a takúto výpoveď by bolo možné považovať za neplatnú.
Katarína Matulníková, advokátka, Allen & Overy Bratislava