Každý krízový manažér by Vatikánu naordinoval najprv audit a potom by jeho štruktúru od základu vystaval znova. Začať by mohol napríklad od účtovníctva. Čokoľvek zaváňa zárobkom, podlieha v miništáte vo vnútri Ríma utajeniu.
Štedrí veriaci
O to, ako hlava katolíckej cirkvi hospodári s majetkom, by sa mali zo všetkého najviac zaujímať sami veriaci. Sú to totiž práve oni, kto sanuje pápežov rozpočet. Na výdavky svojej najvyššej reprezentácie poslali katolíci do Vatikánu podľa posledných čísiel z roku 2007 celkom 69 miliónov eur. Teda tretinu celkového rozpočtu najmenšieho štátu na svete.
Vôbec najväčšími donormi Vatikánu sú Američania, ktorí pre pápežove misijné úlohy vyčlenili 27 miliónov dolárov. Deväť miliónov z toho tvoril pred dvoma rokmi dar od anonymného veriaceho.
S rozpočtovým provizóriom pracuje Vatikán odnepamäti. Nikdy totiž nevie, koľko peňazí veriaci pošlú. Ak necháme bokom zanedbateľnú položku z predaja návštevníckych vstupeniek, známok a predmetov na pamiatku, ktoré sa dajú zohnať v obchodoch pri katedrále svätého Petra a vo vatikánskych múzeách, udáva Prefektúra pre ekonomické záležitosti, obdoba nášho Najvyššieho kontrolného úradu, už len jeden zdroj príjmov: zisk z prenájmu nehnuteľností.
Štát ako zlý hospodár
Vatikán nikde nezverejnil, koľko objektov má vo vlastníctve. A tak zostal priestor pre špekulácie. Novinári z talianskeho denníka La Padania odhadli, že centrále katolíckej cirkvi patrí celkom 2500 budov, ktorých hodnota je viac než 1,5 miliardy eur. Ak by sme započítali aj majetok cirkevných rádov blízkych Vatikánu, pápež by si teoreticky mohol nárokovať štvrtinu Ríma. Celková hodnota majetku, s ktorou pápež môže disponovať, sa odhaduje na dvanásť miliárd eur.
Podľa ekonomických merítok Vatikán nie je dobrým hospodárom. Oficiálne v roku 2007 vykázal príjmy z prenájmu a predaja nehnuteľností len vo výške 36 miliónov eur. Pápežovi úradníci sa obhajujú tým, že pre charitatívne účely prenajímajú priestory vo svojich budovách za nekomerčné, často symbolické ceny. Lenže talianski novinári pred piatimi rokmi prišli s odhalením, že medzi „potrebné" patrila aj renomovaná rímska advokátska firma.
Nepriehľadné nakladanie s majetkom nie je problémom len Vatikánu, ale aj iných európskych krajín. Najväčším bestsellerom v podnikaní krajiny sú pohľadnice. Len máloktorý turista odolá a nepošle z výletu pozdrav s vatikánskou známkou.
Neviditeľná banka
Pápežský štát, ktorý hospodári iba na štyridsiatich hektároch, prevádzkuje aj vlastné nakladateľstvo a kníhkupectvo. Dary, obchodná činnosť a prenájom nehnuteľností dajú ročne dohromady asi sto miliónov dolárov.
Kde sa berie ďalších bezmála 140 miliónov? Neoficiálne ide o zisky vatikánskej banky, ktorá je hádankou sama o sebe. Nielenže zásadne nezverejňuje svoje účtovníctvo a neposkytuje žiadne informácie, ale dokonca sa dôsledne slovu banka vyhýba. Právne akoby ani neexistovala.
Hoci má pridelený medzinárodný bankový kód, skrýva sa od svojho založenia v roku 1942 pod názvom Instituto per le Opere di Religione (IOR), teda Ústav pre náboženské dielo.
Finančný dom zahalený tajomstvom
Štát klientom tejto banky pripomína členstvo v elitnom gentlemanskom klube. Tu sa za vás musí zaručiť zaslúžilý člen, zatiaľ čo záujemca trpezlivo vyčkáva na listine kandidátov.
Narozdiel od prestížnych klubov ale klienti tejto inštitúcie, ktorých je podľa odhadov štyridsaťtisíc (ide väčšinou o kardinálov a zamestnancov Vatikánu), žiadne hmatateľné výhody nemajú. Nielenže nedostanú k dispozícii žiadny materský bankomat a na správu konta cez internet môžu zabudnúť, ale o svojom finančnom ústave sa ani nič nedozvedia.
Nejde pritom o žiadnu privátnu banku so sídlom v karibskom daňovom raji. Naopak. Táto banka sídli v centre Ríma a spravuje majetok hlavy katolíckej cirkvi. Samotné finančné srdce Vatikánu ani v najmenšom zaprášený ústav riadený kolégiom kardinálov nepripomína. Taliansky denník Corriere della Sera odhadol nedávno základný kapitál tejto inštitúcie na päť miliárd eur.
Investovať do bakrotárov
Finančný ústav sídliaci vo vatikánskej bašte sv. Mikuláša V. vsádza na konzervatívne investície. Jeho portfólio z troch štvrtín tvoria preverené štátne dlhopisy, len jedna štvrtina ide na akcie firiem. Aj tu si ale „bankári Boží" niekedy spália prsty. IOR investoval v minulosti napríklad do talianskeho potravinárskeho koncernu Parmalat, ktorý sa s dierou štrnástich miliárd eur vo svojom rozpočte roku 2003 zapísal do čela tabuľky bankrotárov na európskom kontinente.
Podobne pohorela vatikánska banka v prípade skrachovanej americkej automobilky General Motors. O koľko finančný ústav, ktorého hlavou a jediným akcionárom je formálne pápež, prišiel? To je tajné. Jediný, kto sa s výročnou správou IOR oboznámil, je sama hlava katolíckej cirkvi. Len o niekoľko desiatok metrov ďalej, na rímskej Via di Porta Angelica, pritom pobočky talianskych bánk podliehajú prísnej finančnej kontrole EÚ.
Okolo Vatikánu sa množia špekulácie
Rovnako nepriehľadné sú aj zisky vatikánskych bánk. Castillo Lara, posledný z kardinálov-bankárov, ktorý prelomil mlčanie, pred štrnástimi rokmi hovoril o ročnej sume zodpovedajúcej dnešnými sedemnástim miliónom eur. Čiastka je to na takú bohatú banku viac než skromná a nezodpovedá predstavám o intrigách tajomných prelátov, ktorých vykresľuje Dan Brown vo svojom románe Anjeli a démoni. Na druhej strane vatikánska banka podľa všetkého svoje imanie úspešne rozširuje. Sám Lara hovoril v roku 1994 o štyroch miliardách dolárov v investíciách do podnikov, akcií a dlhopisov.
Keď taliansky denník Oggi v roku 2004 napísal, že Ústav pre náboženské dielo dokázal ekvivalent osemdesiat miliónov dolárov, ktoré Vatikán v roku 1929 získal ako kompenzáciu od talianskeho štátu, rozmnožiť na dnešných jedenásť miliárd dolárov, žiadne oficiálne dementovanie neprišlo. „Okolo Vatikánu sa vynárajú najrôznejšie špekulácie. Lenže žiadny pápež nikdy neprispel k ich vyvráteniu. Naopak mlčaním všetci sprisahanecké teórie len podporovali," píše vo svojej knihe Inside the Vatican jezuitský teológ Thomas J.Reese.
Štát väčší než Čína
Stena mlčanlivosti okolo podnikania Vatikánu je o to viac zarážajúca, že centrála katolíckej cirkvi nie je žiadnou malou inštitúciou, ktorá by riadila uzavrenú skupinu veriacich. „Vatikán je síce rozlohou malý, ale srdcový vzťah k nemu má viac než miliarda a stotisíc katolíkov, čo je skoro toľko obyvateľov, ako má Čína," hovorí Milan Glauser, vedúci českej sekcie Radio Vaticana. Možno sa ale blýska na lepšie časy.
Benedikt XVI. by zmätok v úradoch chcel aspoň čiastočne zmierniť. Informované zdroje z kardinálskych kruhov denníka Süddeutsche Zeitung prezradili, že „čističom" by vo finančných záležitostiach mohol byť niekdajší šéf nemeckej centrálnej banky Hans Tietmeyer.
Pápež peňaženku nepotrebuje
Samotná hlava katolíckej cirkvi sa paradoxne k peniazom nedostane. Plat nedostáva, aj keď má otvorené konto pre osobnú potrebu, nič z neho fakticky nevyčerpá. Narozdiel od politikov totiž nikde nevystupuje ako súkromná osoba. Dokonca i na dovolenku jazdí na svoju „chatu": zámoček Castel Gandolfo pri jazere Albani.
Peňaženku si so sebou nemusí brať ani pri ceste do iných krajín. Ak nejaké improvizované stretnutia prebehnú, potom to bude obligátne podávanie ruky s obyčajnými veriacimi. Na všetko ostatné existuje detailný minútovník.
Benedikt XVI. nemíňa ani v zahraničí. Pápežove cesty sú totiž nízkorozpočtové. Z vatikánskeho eráru míňajú iní. Tri štvrtiny rozpočtu každoročne zhltne úradnícka mašinéria. Päťsto cirkevných hodnostárov, ktoré poberajú nezdanený mesačný plat až 4500 eur, ale tiež 2500 civilných zamestnancov Vatikánu.
Nič pre nekatolíkov
Pápežský erár platí tiež prevádzku sto sedemdesiatich veľvyslanectiev po celom svete a vlastní novinárov z tlačovej agentúry, denníka L'Osservatore Romano a rozhlasu Radio Vaticano.
Pracovať vo Vatikáne však nie len nič pre nekatolíkov. „Vatikánsky rozhlas je médiom, ktoré šíri katolícku vieru. Práca v tejto inštitúcii teda nie je iba zamestnaním, ale predovšetkým výrazom náboženského presvedčenia,"vysvetľuje Milan Glaser.
Byť súčasťou štátnej firmy Vatikán, spoločnosti, ktorá sa síce správa proti všetkým marketingovým poučkám a nedokáže povedať, ako vlastne po ekonomickej stránke funguje, napriek tomu sa na „trhu" s úspechom drží už pätnásť storočí.