Čaro horalky aj po 50 rokoch

V seriáli HN hľadáme príbehy pôvodných slovenských výrobkov.
Nenápadná a skromná ako Popoluška. Ale presne ako v rozprávke aj ona sa stala najžiadanejšou.
Horalka kraľuje medzi oblátkami na Slovensku (za federácie to platilo aj pre Česko) ako absolútna jednotka už desaťročia. Ani voľný trh ani agresia napolitánkovej konkurencie na tom nič nezmenili. Úkaz, aký by si zaslúžil osobitný výskum. Tým viac, že horalka so svojím takmer nezmeneným priesvitným obalom s modro-červenými písmenkami vyzerá aj dnes, akoby vypadla zo samoobsluhy v 60. rokoch minulého storočia. Ale práve takú ju chceme my, slovenskí spotrebitelia. Dávame to najavo tým, že jej ročne kupujeme 60 miliónov kusov, vôbec najviac z tohto druhu. Nechceme zmeny ani nápaditejší obal, ako si to žiada napríklad zákazník v Česku (druhé najväčšie odbytisko horaliek). Sme proste konzervatívni. Aby si to teda výrobca nerozhádzal, vyrába ju v dvojitom imidži, prvý klasicko-skromný pre Slovensko, druhý moderno-inovovaný pre Česko...
Horalku, odborným názvom oblátky obvodovo máčané v čokoláde, priviedli na svet Pečivárne Sereď, ktorých priamym pokračovateľom je dnes Sedita Sereď (I.D.C.Holding). Vyrábajú ju od založenia fabriky v roku 1953. Aj v tom je skromné čaro horalky, že vznikla ako z núdze cnosť. V 50. rokoch totiž piekli obyčajné, suché napolitánky viaceré malé výrobne na našom území, no v Seredi hľadali, čím sa odlíšiť. Všimli si, že v zahraničí sú už na trhu i oblátky máčané v čokoláde, a rozhodli sa vyvinúť niečo podobné. Lenže čokoláda bola na povojnové časy pridrahý špás a výrobok by predražila. Tak sa zvolil kompromis omočiť oblátky do čokolády len úsporne -- najmenšou plochou po obvode. Chuti to dodalo šmrnc a výrobok zostal cenovo prístupný. Od začiatku mu prischol názov horalka. Kakaová surovina na ňu sa doteraz dováža z Pobrežia Slonoviny a arašidy z Ameriky. Na receptúru sa, tak ako na obal, celých 53 rokov takmer nesiahlo, jediné, čo sa mení, je rastúca kvalita vstupných surovín.
Po roku 1993, keď sa rozpútal boj o federálne dedičstvo, patrila aj horalka medzi značky, o ktoré sa súdili výrobcovia z oboch štátov. Po tatrankovo-horalkových ťahaniciach spor utíchol džentlmenskou dohodou.