Zatiaľ čo vo svete vyrastajú gigantické zábavné parky, slovenské firmy, vlastniace kolotoče, bojujú len s tým, čo majú. A po svojom. Udržiavajú a natierajú pôvodné rodinné bohatstvo. Nové atrakcie si vyrobia doma podľa technickej dokumentácie zakúpenej vonku. Prípadne si vystačia s kúpou použitých zariadení z Česka. Oproti desiatkam miliónov korún za nové tak zaplatia napríklad za rozostavané ruské koleso približne len 360-tisíc, či za veľký hydraulický autodróm zhruba dva milióny.
Firiem, ktoré ponúkajú kolotoče a iné atrakcie, sú u nás síce desiatky, zato zo zahraničia k nám, až na niektoré výnimky z Česka, prípadne Maďarska, nechodí nikto. Chýbajú lákadlá typu mníchovského Októberfestu alebo aspoň pražskej Matejskej púte. Z topatrakcií dnes na celom Slovensku narátate napríklad iba štyri veľké centrifúgy.
Štyridsať namiesto stovky
Či kolotoče dobre zarobia? Nie, bojujeme a prežívame. Hovorí to majiteľka firmy s atrakciami z rodiny, kde si toto podnikanie odovzdáva už päť generácií. Bolo to zaujímavé, kým mali zákazníci peniaze. Ešte pred deviatimi rokmi chodili takto na Slovensko napríklad Holanďania. Za lístok pýtali aj sto korún. Pred tromi rokmi to vzdali. Ľudí prišlo tak málo, že sa ani nevyplatilo kolotoče a iné príslušenstvo rozbaliť.
Dnes za vstup na veľkú atrakciu zaplatíte v Bratislave 40 -- 50 korún. Ak niekto počas trvania jarmoku alebo jednej "štace" zarobí štyri- až päťtisíc korún na kolotoč, je dobrý. Takýchto akcií však za rok nie je viac ako štyri až päť. Zo zisku odkrajuje nielen nízka vyťaženosť, ale aj mestá, ktoré vyrubujú za využitie verejného priestranstva neraz neprimerané poplatky.
Napríklad taká autodráha -- rozlohu má dvesto štvorcových metrov. "Ak by sme mali zaplatiť desať korún za každý meter a deň, vyrátajte si, koľko by sme museli pri štyroch dňoch státia vypýtať na vstupnom," hovorí podnikateľka. Vyrátali sme. Ak by sa povozilo každý deň 50 ľudí a zaplatili by spomínaných 40 korún, firme by sa poplatky za pozemok vrátili. Hoci to vyzerá optimisticky, ešte stále sme nezarátali platby za elektrinu, naftu, údržbu a mzdy za obsluhu. Ak by išlo o nový stroj na lízing, nevydalo by ani na splátky. Nádhernú adrenalínovú vystreľovačku spojenú s voľným pádom sedačiek ponúkali na veľtrhu v Rakúsku v prepočte za dvadsať miliónov korún. Použitú by predali za dvanásť. Splácať by sa dalo štyri roky. No nezoberte to...
Predpisy sú, kontrol málo
Nebuďme však maximalisti. Malému dieťaťu na vidieckom jarmoku urobí veľkú radosť aj obyčajný kolotoč a cukrová vata. Kto má na viac, nech sa venuje lunaparkovej turistike za hranicami. Ide o to, aby sa zábava neskončila úrazom. Tým skôr, ak všetci tušíme, že aj tento "vozový park" zodpovedá aktuálnej situácii vo väčšine vreciek na Slovensku.
A naozaj. Ani technický riaditeľ Technickej inšpekcie Jiří Kurka sa nepamätá, kedy u nás robili väčšiu previerku takýchto atrakcií. Inšpekcia totiž koná len na základe požiadavky. A takú zatiaľ našťastie nemali, pretože vážnejších úrazov na kolotočoch bolo aj napriek ich veku zatiaľ veľmi málo. Aktívnejší, hoci nie oveľa, je Národný inšpektorát práce, ktorý vlani urobil dve kontroly, a to práve na základe nepríjemnej udalosti na juhu Slovenska. Technickú dokumentáciu mali kontrolovaní prevádzkovatelia v žalostnom stave. Úradné skúšky na zdvíhacie zariadenia však boli v poriadku.
Prečo nemáme veľké lunaparkové atrakcie
-- zisky nedovoľujú našim firmám splácať lízingy mnohomiliónových zariadení
-- Slovensku chýbajú megaakcie typu mníchovského Októberfestu
-- ani hlavné mesto nemá stabilný lunapark, kde by veľké atrakcie postavil zahraničný investor
Ako je to s bezpečnosťou
-- zariadenia by mali mať technickú dokumentáciu a podstupovať pravidelné previerky
-- každé zariadenie, ktoré dvíha ľudí nad jeden a pol metra, musí mať úradnú skúšku
-- nové stroje od vlani podliehajú európskej smernici
-- aby vykonala kontrolu Technická inšpekcia, musí mať podnet
-- kontroly sťažuje kočovanie firiem