Syndróm závislosti od návykových látok predstavuje súbor príznakov, ktoré sa vyvinú po opakovanom užívaní psychoaktívnej látky. V typickom prípade sú prítomné silná túžba užívať návykové látky, ťažkosti s kontrolou ich užívania, pokračujúce užívanie aj napriek evidentným nebezpečným, resp. škodlivým dôsledkom, abstinenčné príznaky ustupujúce po opätovnom užití látky, preferovanie užívania látky pred inými aktivitami a povinnosťami, zvýšená tolerancia a niekedy tiež somatický odvykací stav.
V posledných rokoch sa čím ďalej viac akceptuje aj existencia závislostí bez prítomnosti z vonkajšieho prostredia pochádzajúcej vyvolávajúcej látky (napr. patologické hráčstvo, závislosť od internetu, telefonovania, patologické nakupovanie a pod.) s obdobnými diagnostickými kritériami, priebehovými charakteristikami i všeobecnými zásadami liečebných postupov.
Akcentuje sa genetická a neurobiologická príbuznosť látkových a nelátkových závislostí, ako aj spoločné vyústenie tejto skupiny psychických porúch vrátane terminálneho štádia debaklu a beznádeje s najťažšími sociálnymi dôsledkami.
Kde sa to v nás berie
Najnovšie výskumy dejov zúčastňujúcich sa na sprostredkúvaní procesov mozgového odmeňovania poukazujú na spoločný základ tohto, zdá sa, kľúčového faktora rozvoja závislostí v širšom slova zmysle - bez ohľadu na to, či majú podnety spôsobujúce príjemné zážitky (a preto opakovane vyhľadávané) povahu organizmu cudzej, psychické funkcie ovplyvňujúcej látky (závislosti od psychoaktívnych látok), alebo povahu činností, aktivít alebo stavov (tzv. nelátkové závislosti). Zjednodušene tak možno povedať, že u ľudí s oslabenou schopnosťou prežívania príjemných pocitov a stavov na základe prirodzených, z každodenného života vyplývajúcich podnetov, dochádza k zvýšeniu rizika závislostného správania.
Holandský historik Huizinga definuje hru ako dobrovoľnú činnosť, ktorá je vykonávaná v rámci pevne stanovených časových a priestorových hraníc, podľa dobrovoľne prijatých, ale bezpodmienečne záväzných pravidiel, ktorá má svoj cieľ v sebe samej a je sprevádzaná pocitom napätia a radosti a vedomím "iného bytia" ako je "všedný život". Hazardné hry poskytujú navyše potenciálnu možnosť s ničím neporovnateľného finančného profitu, čo vytvára spolu s ponukou zážitku zo samotného hrania atraktívnu a, ako sa ukázalo, z hľadiska zachovania zdravého rozumu aj mimoriadne nebezpečnú kombináciu. Patologický vzťah k hraniu hazardných hier sa zväčša vyvíja postupne. Prvotným motívom býva zvedavosť alebo snaha o bezprácny zisk a až opakovanými kontaktmi s automatmi, ruletami či inými formami hazardu sa môže aktivizovať tendencia hrať pre hranie samotné a pre pocity, ktoré vyvoláva.
Gambling a rodina
Dôsledky akejkoľvek závislosti pôsobia zničujúco na rodinný život - u každého závislého dochádza k postupnému rozpadu sociálnych, pracovných i rodinných kontaktov a vzťahov. Rodina je vždy tá prvá, ktorá trpí - spočiatku pochybnosťami a obavami, neskôr opakovaným striedaním období nádeje, že už to možno skončilo, a zúfalstva z ďalších zlyhaní, až po stav rezignácie a totálneho rozkladu. Treba zdôrazniť, že pri závislosti od hazardného hrania dochádza - aj v porovnaní s inými závislosťami - k enormným finančným stratám, od ekonomického ohrozenia existencie nielen samotného hráča, ale aj jeho rodiny, až k rodinnému bankrotu, zruinovaniu najbližšieho okolia. Navyše, na určitom stupni rozvoja patologického hráčstva dochádza k situácii, keď finančné možnosti hráča ( a jeho rodiny) už nedokážu pokrývať náklady spojené s ďalším hraním, takže väčšina z nich sa napokon dostáva do konfliktu so zákonom.
Patológia konzumu
Pod celkovo prohazardnú atmosféru obdobia, v ktorom žijeme, sa výrazným spôsobom podpisuje chaos v hodnotových systémoch, často umelo navodzovaný aj prostredníctvom médií. Detinské správanie spoločnosti "divokého kapitalizmu" prikladá (slovami Konrada Lorenza) nadsadenú hodnotu peniazom a rôznym, v podstate bezcenným pletkám a daromniciam. Nafúknutá propagácia konzumného spôsobu života, atribútmi ktorého sú okrem iného napr. polyfunkčné mobily, bezduché reality show, značkové oblečenia, exotické domáce zvery. Ale aj missky a podobné "celebrity", stylingy, modelingy a castingy, terénne autá v peších zónach našich miest či typicky nevkusné paláce zbohatlíkov. To všetko balamutí široké vrstvy obyvateľstva navodzovaním túžby po okamžitom uspokojení svojich pseudopotrieb, bez ohľadu na cítenie či skutočné potreby iných.
Defektnú hierarchiu hodnôt, kde peniaze, bezprácny zisk, luxusný život a tzv. neohraničené slobody sú najvyššími prioritami, možno pripísať aj prudkým politickým a hospodárskym zmenám v uplynulých desaťročiach. Príkladom sú príbehy ľahkého zbohatnutia, neprítomnosti strachu z potrestania podmienenej očividnou beztrestnosťou najväčších hospodárskych (ale aj iných) zločinov a deformovanému videniu hodnôt napomáha bezohľadné trhové správanie, tolerované a dokonca propagované štátnou administratívou. V tomto zmysle tak možno hovoriť až o akejsi karikatúre demokracie, ktorá s pohŕdaním potláča ľudský zmysel pre spravodlivosť a proporcionalitu , teda to, čo dáva človeku možnosť brániť sa voči nutkaniu k asociálnym spôsobom správania.
Prevencia, prevencia, prevencia...
Efektívna prevencia dôsledkov hazardného hrania by mala zahŕňať účinnú spoluprácu rôznych súčastí spoločenského života: rodičov, škôl, zdravotníkov, médií, súkromného sektora, záujmových a športových organizácií, pedagogicko-psychologických poradní, cirkví, svojpomocných organizácií, polície a podobne. Cieľom prevencie je na jednej strane znižovanie dopytu po hazardnej hre, na druhej strane znižovanie jej dostupnosti.
Možnosť znižovania dopytu je bez zvrátenia vyššie uvedených negatívnych sociálno-ekonomických trendov, ktoré v súčasnosti dominujú v živote našej spoločnosti, iluzórna. Neveľmi reálnym sa za aktuálnych podmienok rešpektovania zákonov u nás javí byť aj znižovanie dostupnosti hazardného hrania, hoci napríklad výskumy v USA preukázali, že v tých štátoch, ktoré majú prísne zákony obmedzujúce hazard, majú až o 70 percent nižší výskyt patologického hráčstva v porovnaní so štátmi, kde takéto zákony nemajú.
Ludvík Nábělek, primár Psychiatrického odd. FNsP B. Bystrica