Najprv by som sa vyjadril k pôde neidentifikovateľných vlastníkov. Zákon číslo 180/1995 Z. z. zaviedol pojem "nezistený vlastník". Najväčšiu časť takejto pôdy, ktorej výmera sa odhaduje asi na 600 000 hektárov, tvoria pozemky vo vlastníctve fyzických osôb, ktoré si ešte nestihli na pozemky zabezpečiť vystavenie listu vlastníctva, prípadne o tejto potrebe ani nemajú informácie. Veľká časť takýchto vlastníkov si jednoducho myslí, že ich vlastníctvo je evidované v poriadku, lebo dostávajú árendu, nájom od veľkopestovateľa, a to na základe dedičských rozhodnutí (ktoré ešte kataster nezapísal) alebo na základe pozemnoknižných vložiek.
Títo vlastníci budú určite prekvapení, že podľa spomenutého zákona parlament v roku 1995 navrhol prepadnutie ich majetku v prospech štátu, a to z jediného dôvodu, že štát zaviedol v roku 1964 inú formu evidencie, pri ktorej sa od roku 1993 požaduje aj evidencia adresy vlastníka, aj keď už takýto údaj by bol neaktuálny.
O privatizovanie takéhoto majetku teda nemôže ísť, lebo toto vlastníctvo nie je štátne. Najprv by sa mal tento majetok na základe zákona zoštátniť, s čím, samozrejme, nemôžem súhlasiť. Našťastie, niekoľko dní pred asi najväčším zoštátnením v histórií našej republiky (aj Československej), na základe podnetu generálneho prokurátora Ústavný súd pozastavil účinnosť paragrafu 15 zákona číslo 180/1995 Z. z.
To však neznamená, že súčasný režim správy takéhoto majetku nie je možné zlepšiť, napríklad - po politickej dohode - prevodom správy takéhoto majetku zo Slovenského pozemkového fondu na obce.
Po socialisticky
Socialistická ideológia sa odzrkadlila aj v samotnej evidencií nehnuteľností. Pozemková kniha, v ktorej sa kontinuálne evidovalo vlastníctvo a jeho zmeny, bola v roku 1964 uzavretá ako buržoázny prežitok. Následne bola aj parcelizácia, ktorá bola zrkadlom vlastníckych vzťahov evidovaných v pozemkovej knihe, prekreslená na užívateľskú. Práve takto vznikla nová socialistická vrstva parciel, kvôli ktorej ešte aj dnes evidujeme na každom štvorcovom metri dve rôzne parcelné čísla.
Logika veci hovorila, že po "nežnej" sme sa mali sústrediť na evidenčný chaos, ktorý vznikol v období socializmu. Po roku 1989 sme mali zjednotiť parcelizáciu, a to tak, že socialistická vrstva mala zaniknúť a mal byť obnovený pozemnoknižný register, samozrejme, v digitálnej forme, tak ako sa to postupne realizuje napríklad v Rakúsku. Na novú éru bolo potrebné sa pripraviť predovšetkým jednoznačným základom v evidencii.
Namiesto toho, prvoradým cieľom bolo jediné - zachrániť socialistické poľnohospodárstvo. Predpisy, ktoré vznikali a dodnes vznikajú, chránili a chránia socialistického užívateľa, ktorý sa medzičasom, po konkurzoch a likvidáciách, transformoval na farmárov. Samozrejme, česť výnimkám, najmä takým, ktorí emitovali družstevné podielové listy a snažia sa platiť serióznu árendu vlastníkom, a to bez toho, aby ich tlačili do nevýhodných zmluvných vzťahov.
Najlepší je domáci vlastník
Za najhoršie však považujem to, že sa počas týchto rokov nevytvoril vzťah k pôde ako k strategickému artiklu terajšieho obdobia. Veď ako by sa aj mohol, keď vlastníkovi, ktorý mal záujem hospodáriť na vlastnej pôde, kvôli integrite veľkovýroby radšej vymerali náhradné užívacie právo na vlastníctvo inej osoby, a to bez jej vedomia. Keďže v západných krajinách má tento vzťah celkom inú úroveň, existuje reálna hrozba, že voľné prostriedky, ktoré nie je možné na Západe na tento účel minúť kvôli nízkej likvidite na trhu s pôdou, minú farmári z týchto krajín práve tu u nás. Stratou vlastníctva k pôde stratíme aj kontrolu nad týmto územím. Podľa môjho názoru je najlepším vlastníkom pôdy fyzická osoba, žijúca v danom katastrálnom území, ktorú do určitej miery v hospodárení na tejto pôde podporuje štát. Takýto vlastník je najviac zainteresovaný na tom, aby popri ekonomických záujmoch bral do úvahy aj ekologické aspekty svojej činnosti.
Čiže v situácii, keď v danom katastrálnom území existujú spochybniteľné listy vlastníctva, keď nie sú všetky spory a reštitúcie ešte ukončené, keď existuje intenzívna veľkovýroba, ktorej korene sú v socialistickom zneužívaní užívateľských nadpráv, je riziko poprivatizačného obdobia takmer nezmapovateľné.
Odovzdať obciam
Pri privatizovaní štátnej pôdy by sa mal posilniť predovšetkým región, v súčasnosti identifikovateľne reprezentovaný len samosprávami. Odovzdaním štátneho vlastníctva do vlastníctva obciam a správu majetku nezistených vlastníkov do správy obciam (napríklad s tým, že obec by na depozitné účty ukladala finančné prostriedky za nájom v prospech vlastníkov a krátila by ich o poplatky za správu a dane z nehnuteľností) by bolo asi najmenej konfliktným riešením v danom časopriestore.
Obec, ako správca a vlastník majetku vo svojom katastrálnom území, by lepšie a pružnejšie vedela reagovať na požiadavky trhu, napríklad pri investičnej výstavbe, lebo obec má k dispozícii aj nástroj vyvlastnenia. A práve obec by mohla tento nástroj intenzívnejšie a zmysluplnejšie využívať napríklad pri majetku vo vlastníctve nezistených vlastníkov, samozrejme, výhradne len v odôvodnených prípadoch a v nevyhnutnej miere.
Autor je krajský predseda SMK Bratislava.