Inštitút výkupu akcií vznikol, zjednodušene povedané, na ochranu veľkých a malých akcionárov súčasne. Smernica vychádza z toho, že keď do verejne obchodovateľných spoločností s rozptýleným vlastníctvom akcií (neraz až na 100 percent) vstupuje silný investor s takou dobrou ponukou, že akcie mu predá viac než 90 percent vlastníkov, je cena akcií, a teda aj hodnota pre akcionára, veľmi dobrá a spravodlivá (fair). Zvyšná desatina a menší počet akcionárov potom musia svoje akcie úspešnému navrhovateľovi ponuky tiež predať. Cena akcií pri odkúpení zvyšných 10 a menej percent musí byť rovnaká ako pre prvých 90 a viac percent.
Samotnú úpravu prahu 90, resp. 95 percent necháva Brusel na úrovni jednotlivých členských krajín EÚ.
Férová cena pre minoritných vlastníkov
Podľa návrhu ministerstva financií by bola cena za akcie "primeraná" na účel vyvlastnenia vždy vtedy, keď bude hlavný akcionár vlastniaci 95 percent a viac schopný doložiť cenu znaleckým posudkom nezávisle od toho, koľko akcií by v ponuke kúpil. Teda cena pri vyvlastnení by nebola závislá od súhlasu 90 percent tých, ktorých sa predchádzajúca ponuka týkala. To je ustanovenie, ktorým sa zrejme porušuje smernica EÚ.
Zo smernice vyplýva, že
1. Slovenská republika je pri výkone práva na vyvlastnenie povinná zabezpečiť spravodlivú cenu za akcie.
2. Cena za akcie je podľa smernice spravodlivá vtedy, keď navrhovateľ dobrovoľnej ponuky získa súhlas 90 percent tých, ktorých sa ponuka týka, v rámci ponuky - vyvlastnenie za určitú cenu je teda chápané ako dôsledok akceptácie ceny v predchádzajúcej ponuke.
Ministerstvo financií má na tento problém iný názor. Podľa ministerstva by po dobrovoľnej ponuke vzniklo navrhovateľovi právo výkupu akcií nezávisle od toho, či niekto jeho dobrovoľnú ponuku akceptoval. Keď má navrhovateľ napríklad už pred ponukou 95 percent akcií, nemusí s jeho ponukou súhlasiť ani jediný akcionár a napriek tomu vzniká navrhovateľovi právo výkupu akcií za cenu určenú znaleckým posudkom.
Ústava verzus zákon
Možné komplikácie zákonnej úpravy práva výkupu podčiarkuje fakt, že akcie sú majetok, ktorý je pod ochranou Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a teda ide o majetok, ktorý je pod ústavnou ochranou. Právo výkupu teda povinný prechod vlastníckeho práva k akciám je druh vyvlastnenia a môže sa uskutočniť iba za podmienok ako vyvlastnenie. Náhrada pri vyvlastnení musí byť primeraná hodnote akcií.
Je otázkou, či Slovensko vyhovie podmienke smernice zabezpečiť spravodlivú cenu za akcie, keď bude cena za akcie určená iba znaleckým posudkom. Problematické je, že:
a) Vyhláška o všeobecnej hodnote majetku, podľa ktorej musí znalec v SR postupovať, je natoľko všeobecná, že dáva priestor oceniť akcie takmer akokoľvek.
b) Znalec bude za svoje služby platený navrhovateľom ponuky, resp. spoločnosťou, ktorá s ním koná v zhode, takže znalec bude od navrhovateľa ponuky finančne závislý, a preto je otázka, či vôbec môže akcie oceniť nezávisle (skôr bude závislosť znalca a jej smer priamo úmerná tomu, koľko a kto ho platí).
c) Podklady a informácie pre ocenenie bude znalec dostávať iba od navrhovateľa ponuky, resp. spoločnosti ním ovládanej, takže bude pri oceňovaní ovplyvnený argumentmi iba jednej strany, resp. znalec ani nemusí dostať všetky relevantné informácie.
d) Národná banka Slovenska, ktorá má cenu v ponuke schváliť, sotva môže garantovať spravodlivú cenu, pretože NBS sa bude musieť obmedzovať iba na formálnu kontrolu - centrálna banka nemá kompetencie ani možnosti (časové ani ľudské), aby skúmala, či všetky údaje použité znalcom zodpovedajú skutočnosti a nemá ani kompetencie k výkladu všeobecne formulovanej Vyhlášky o všeobecnej hodnote majetku (tento výklad bude závislý od znalca a NBS nebude mať možnosť tento výklad zmeniť).
NBS v ofsajde
Vzorom pre návrh zákona slovenského ministerstva financií bola pravdepodobne Česká republika, kde sa cena za akcie tiež určuje znaleckým posudkom za obdobných podmienok ako je v návrhu MF SR. Problémy s týmto spôsobom určenia náhrady sú z ČR dobre známe. Podľa informácií z Českej republiky začala Európska komisia s Českou republikou konanie pre porušenie Smernice 2004/ 25/ ES práve z dôvodu, že zákon negarantuje spravodlivosť ceny za akcie.
Veľmi diskutabilné sú v zákone aj ustanovenia týkajúce sa prieskumného konania, ktorého podmienky sú definované iba vágne a neurčito.
Zákon by mal byť jasný a zrozumiteľný. Doterajší text návrhu prieskumného konania neobsahuje pre súd ani pre akcionárov informáciu, o aký druh návrhu na preskúmanie by malo ísť. Návrh na plnenie alebo na určenie? Neobsahuje informáciu, ako by mal súd pri preskúmavaní postupovať? Ani informáciu, čo sú tie kritériá primeranosti? Kde zoberú vyvlastnení akcionári podklady z účtovníctva firmy pre svoj spor, keď k nim nemajú prístup? V akej výške budú súdne poplatky?
Príklady zo zahraničia
Napríklad v Rakúsku a Nemecku je obvyklé rozdeliť prieskumné konanie do dvoch fáz:
1. prieskumné konanie, žaloba na určenie
2. po určení výšky protiplnenia súdom nastupuje žaloba na plnenie, pokiaľ nebude plniť povinná osoba dobrovoľne
Prieskumné konanie je v zahraničí nesporové a súd v ňom má vyšetrovaciu povinnosť, t. j. vyvlastnený akcionár nemusí nič dokazovať, lebo dôkazy si súd musí zaobstarať sám. Je to preto, lebo v praxi sú bežné prípady, keď znalecký posudok je neúplný alebo založený na chybných údajoch. Súdny poplatok platí v zahraničí vždy majoritný akcionár. Slovenský návrh tieto problémy vôbec nerieši.
Veľmi problematické na návrhu MF SR je aj to, že osoba, ktorá uplatní právo výkupu, môže byť aj zahraničná osoba, ale za splnenie jej eventuálneho záväzku nikto neručí. Bolo by nevyhnutné, aby za splnenie jej záväzku ručila spoločnosť, ktorá má sídlo na Slovensku. Inak hrozí slovenským akcionárom, že sa budú musieť domáhať svojich práv v zahraničí, čo sa rovná faktickému odopretiu práva, lebo náklady na takýto súdny spor by boli obrovské.
Milan Hošek, súkromný investor