Figeľ: Príliš skoré pristúpenie do eurozóny by mohlo Slovensko poškodiť

Ako sa prejavil na rokovaní Konventu spor, ktorý vznikol pre prístupovú zmluvu kandidátskych krajín, keď Rada i Komisia stanovili výšku čerpania eurofondov po ich prijatí za členov a tým obišli spolurozhodovacie právo Európskeho parlamentu?
-- Celý tento spor len ukázal, aké je dôležité, aby sa v únii zmenil spôsob rozhodovania a stanovili sa jasnejšie a presnejšie pravidlá pre jej dobro a fungovanie v jednom spoločnom dokumente -- nielen pre svoje vnútorné vzťahy, ale aj pre rozšírenie. Európska rada dohodla podmienky rozšírenia vrátane rozpočtových ustanovení pre nových členov na tri roky po ich vstupe. Urobila tak bez toho, aby si uvedomila, že Európsky parlament má mandát spolurozhodovať o tom.
...pokiaľ viem, tak sa to vyriešilo dodatkom k prístupovej zmluve...
-- Áno, ide o dodatok, ktorý upravil finančné podmienky kandidátskych krajín po vstupe v ich prospech. Dodatok tak priniesol novým členským krajinám nové finančné možnosti po ich vstupe do únie. Na druhej strane, aj tento príklad jasne potvrdzuje, že únia potrebuje presnejšie pravidlá pre svoje fungovanie než sú terajšie. Treba však zdôrazniť, že únia vždy doteraz našla spôsob a metódy, ako svoje spory riešiť cestou dohody a práva a nie silovými prostriedkami.
Vráťme sa k agende Konventu, kde sa diskutovalo o otázkach spolupráce v oblasti vnútra a justície -- ide o veľmi citlivé otázky...
-- Ide naozaj o veľmi citlivé otázky dotýkajúce sa každej krajiny. Ide o spoluprácu na úrovni medzivládnej, ktorá nie je súčasťou komunitárneho práva únie a ide o vážne otázky zvrchovanosti členských štátov. Chcem v tejto súvislosti len potvrdiť, že práve citlivé otázky, týkajúce sa zvrchovanosti štátov, treba korektne riešiť a posudzovať s tým, aby sa precíznymi formuláciami ich suverenita v oblasti vnútra a justície posilňovala a nie oslabovala. Ide tam predovšetkým o to, aby aj v záujme spoločenstva efektívnejšie fungovali také inštitúcie, ako je Europol (europolícia) alebo Eurojust (eurojustícia) a, samozrejme, vonkajšia ochrana známu pod pojmom Schengenská dohoda. Okrem toho niektorí žiadajú aj vytvorenie Úradu spoločného európskeho prokurátora.
Aká bola reakcia na tento návrh?
-- Tu k zhode nedošlo a myslím si, že to je otázka až budúceho vývoja v únii, ktorý ukáže, či sa takýto inštitút európskeho prokurátora ukáže ako opodstatnený a s akými právomocami...
...logika ústavnej zmluvy tento problém ale otvára -- veď ak bude existovať celoeurópska súdna inštitúcia, mal by existovať aj inštitút žalobcu-prokurátora...
-- Iste, ale tu treba vziať do úvahy predovšetkým rôznorodosť právnych systémov v Európe. A viete, aké citlivé sú tieto otázky osobitne v oblasti trestného práva, ktoré sa veľmi odlišujú a kde sa ťažko hľadá spoločný prienik s výnimkou niektorých špecifických prípadov, akým je Schengen, kde ešte tiež nie sú všetky členské krajiny únie, ale na druhej strane je povinný pre všetky kandidátske krajiny.
Tu je namieste otázka zákonodarnej iniciatívy -- to predsa nemôže zostať iba na úrovni orgánov či inštitúcií únie?
-- Novinkou je návrh práve v tejto oblasti, aby právo legislatívnej iniciatívy na celoeurópskej úrovni nemala iba Komisia EÚ, ale aj členské krajiny. Podporil som tento návrh v podobe, v akej bol v Konvente teraz diskutovaný, to znamená, že ak jedna pätina členských krajín sa dohodne -- môžu spoločne prísť s legislatívnou iniciatívou, napríklad, o ochrane vonkajšej hranice alebo spolupráce hraničných a cudzineckých polícií. Takáto iniciatíva je oprávnená aj z hľadiska ústavnej zmluvy, pretože doteraz takáto možnosť nebola.
To je závažná zmena aj pre Slovensko, ktoré má dôvod na podporu takéhoto ustanovenia v zmluve...
-- Určite, a vidíme to na príklade Schengenskej zmluvy, ktorá sa bude dotýkať všetkých -- pri ktorej ale vzniká problém nerovnomernej zodpovednosti všetkých. Preto som podporil princíp, aby problematika zodpovednosti vonkajšej ochrany bola posudzovaná na princípe solidarity, subsidiarity a zodpovednosti. To znamená, že tam, kde je to potrebné, to bude vyžadovať aj finančnú solidaritu spoločenstva.
Je to, čo sa prerokúvalo v Európskom konvente o týchto otázkach kompatibilné s dokumentom, ktorý prijal na prvoaprílovom zasadnutí Národný konvent SR?
-- V podstate áno. Ide to v línii, ktorú som prezentoval ešte pred dvoma rokmi, keď sme konvent zakladali po summite v Nice a nie po summite v Laekene, ktorý ideu Konventu vytvoril a odporučil, aby vznikli národné konventy. Slovensko už v rámci prípravy na Schengen dnes investuje. V rámci predvstupových rokovaní sme, napríklad, navýšili peniaze na plnenie schengenských opatrení o viac než 40 miliónov eur v budúcich troch rokoch.
Ako sa v dôsledku vývoja situácie okolo Iraku prejavili na pôde Konventu problémy okolo spoločnej bezpečnostnej a zahraničnej politiky únie?
-- Konvent je naozaj dokonalou príležitosťou na vedenie dialógov o politike únie. Veď sa na jeho zasadnutiach pravidelne zúčastňujú aj ministri zahraničných vecí -- Francúzska, Nemecka, Španielska, alebo taliansky vicepremiér a ďalší ministri z členských i kandidátskych krajín. Aj pre mňa je to príležitosť na výmenu názorov. Sedím v Konvente vedľa nemeckého ministra zahraničných vecí Joschku Fischera a talianskeho ministra zahraničných vecí Gian Franca Finiho -- podľa abecedy. Keď sme teraz diskutovali o Iraku, tak vyslovil presvedčenie, že na oboch stranách Atlantiku sa v otázke Iraku urobilo veľa chýb a čo je dôležité -- po 11. septembri si ani Európa a ani USA nedali námahu na vytvorenie dostatočného priestoru pre hľadanie spoločných strategických postupov v takej citlivej téme, akou sú spoločná zahraničná a bezpečnostná politika.
Čo sa stane teraz -- veď je zrejmé, že tieto vzťahy sa ocitli v kritickej, ba možno povedať až krízovej polohe?
-- Sú tu len dve možnosti -- buď sa zachová status quo, to znamená názorové a politické rozdelenie únie s jej následným oslabením, alebo sa bude hľadať isté poučenie a hľadanie reálnej politickej vôle na nájdenie určitých mechanizmov a ich naplnenie pre európsku zahraničnú a bezpečnostnú politiku tak, aby sa v budúcnosti prejavila aj v schopnosti reagovať v otázkach obrany.
O tom sa už v únii diskutuje dlho -- dá sa povedať roky, ale bez zreteľného výsledku.
-- Áno, poznáme tú najznámejšiu z roku 1998, ktorú predložili Jacques Chirac a Tony Blair v Saint Malo. Išlo o koncept spoločnej európskej bezpečnostnej a zahraničnej politiky. Potrebná je reálna politická vôľa všetkých aktérov únie, aby sa tieto koncepty aj sfunkčnili -- zrealizovali. Prezident Európskeho konventu preto teraz aj na pozadí krízy okolo Iraku vyzýval všetkých, aby tejto téme venovali nielen zvýšenú pozornosť, ale aj hľadali cestu, ako realizovať spoločnú bezpečnostnú a zahraničnú politiku únie. Ak by sa Európa zjednotila -- mohol byť vývoj iný a bolo by to na prospech celého euroatlantického spoločenstva a spolupráce medzi jeho členmi -- čo by prospelo celému vývoju v pohnutých časoch tohto storočia.
Paradoxne však práve v čase naliehavého riešenia týchto inštitucionálnych otázok únie sa všetci s údivom pozeráme na fakt, že EÚ ako subjekt medzinárodného práva neexistuje.
-- Zatiaľ. Dnes sú subjektom medzinárodného iba zakladajúce spoločenstvá únie -- to znamená bývalého EHS. Únia by mala prevziať práve ich subjektivitu a teda by potom mala zastupovať členské štáty na medzinárodnej úrovni v rozsahu, ako ho upravuje tzv. komunitárne -- zmluvné právo krajín únie.
To bol jeden z najväčších problémov aj v samotných členských krajinách únie, ktoré sa nedokázali odhodlať k takémuto kroku.
-- Ešte pred rokom by sa o tom naozaj nikto nemohol zmieniť. Dnes, keď sa pracuje na zjednotení všetkých zmlúv do jednej ústavnej zmluvy, je situácia podstatne iná. Preto sa kladie dôraz na to, aby táto zmluva bola jasná, čitateľná a prijateľná pre všetkých. A v neposlednom rade k postupu prác na nej prispela aj kríza okolo Iraku, kde sa ukázalo, že Európa musí mať funkčnú spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a jej zodpovedajúce inštitucionálne vyjadrenie.
Nebude tu, z hľadiska ústavnej zmluvy, problémom postavenie občana -- presnejšie postavenie euroobčana v únii?
-- Európske občianstvo ako pojem už existuje. Svoj konkrétny význam začalo však nadobúdať až po prijatí amsterdamskej zmluvy -- a bude nadobúdať ďalej teraz. Nejde tu o náhradu za národné občianstvo a nie je ani akýmsi vyšším druhom občianstva. Skôr ho treba vnímať ako doplnok k národnému -- štátnemu občianstvu. Jeho význam spočíva predovšetkým vo vzťahu k orgánom únie a pri tvorbe európskej identity kde si máme byť všetci rovní jednak vo vzťahu k inštitúciám únie ako aj voči jej zmluvnému právu. Európske občianstvo je zároveň súhrnom práv mimo rámec členských štátov únie. Napríklad v oblasti diplomatických práv je každý občan členskej krajiny únie chránený diplomatickými misiami všetkých krajín únie aj tam, kde ten-ktorý štát zastúpenie nemá.
Zastavme sa teraz pri pohľade KDH na otázku zvrchovanosti, ktorá súvisí s týmito otázkami. Mali ste nedávno snem v Spišskej Novej Vsi, na ktorom odzneli niektoré názory o budúcej podobe Európy. Zatiaľ boli publikované iba výňatky z prejavov niektorých predstaviteľov KDH -- o čo tam vlastne šlo?
-- KDH ide o to, že do únie máme nielen vstúpiť, ale sa aj podieľať na formovaní jej charakteru a politiky. Ide tu o dva základné prístupy -- po prvé, že vyzývame svojich členov, sympatizantov a spoluobčanov, aby sa zúčastnili na referende a hlasovali za vstup Slovenska do únie. Pracujeme tiež na tom, aby pokračovali reformy v únii. Na strane druhej chceme, aby si Slovensko, za ktoré nesieme dnes spoluzodpovednosť, zachovalo v niektorých oblastiach aj výlučnú zodpovednosť -- suverenitu v takých záležitostiach, ako sú priame dane, trestné právo, bioetika a rodinné právo a tiež v otázkach obrany. To nie je protieurópsky postoj. Ide nám, naopak, o to, aby táto politika bola v súlade so záujmami členských krajín a najmä nás ako krajiny v období premien -- kde je osobitne dôležité, aby sme v tomto citlivom období mali naďalej vlastné rozhodovacie právomoci. To nemá nič spoločné s nejakým izolacionizmom alebo nezúčastnenosťou, ide nám o spôsob riešenia týchto politík.
To znamená len jedno, že chceme zachovať právo veta i konsenzu?
-- Áno, chceme zachovať právo veta i zásadu konsenzu -- či presnejšie, právo absencie vo veciach, ktoré majú zostať výlučne v národnej kompetencii. To isté by malo platiť aj v oblasti menovej únie. Sme za vstup do eurozóny a prijatie jednotnej meny, ale v čase, keď bude pre Slovensko výhodnejšie zameniť korunu za euro. Myslíme si, že náhlenie sa v tejto oblasti a príliš skoré pristúpenie do eurozóny by nás mohlo len a len poškodiť. Ide teda o to, že čo je základným záujmom krajiny, to treba chrániť a rešpektovať a brať vážne zodpovednosť za stav ekonomiky a sociálny stav krajiny a teda aj za jasné vzťahy k únii. Platí stále -- dobré zmluvy robia dobrých priateľov.