Regionálne rozdiely v rámci EÚ sa už zmenšujú

Ostatné rozšírenie EÚ na 25 členov výrazne zvýšilo rozdiely medzi jednotlivými členskými štátmi. Noví členovia dosahujú podstatne nižší príjem na obyvateľa a vo väčšine prípadov aj vyššiu úroveň nezamestnanosti ako pôvodné krajiny únie. Zároveň však dosahujú v uplynulých rokoch dynamický ekonomický rast tak HDP, ako aj produktivity práce, čím sa rozdiely medzi "novými" a "starými" členmi zmenšujú. Konštatuje to Európska komisia v správe o stave regiónov EÚ, ktorú prezentovala 17. mája. Európska komisárka pre regionálnu politiku Danuta Hübnerová. Varovala pri jej prezentácii pred znižovaním navrhovaných výdavkov na podporu regiónov a vyzvala členské štáty EÚ, aby dosiahli dohodu o novom finančnom výhľade na roky 2007 - 2013 ešte počas luxemburského predsedníctva do konca júna.
V roku 2003 sa pohybovala úroveň HDP na obyvateľa (v parite kúpnej sily) od 41 % priemeru EÚ v Lotyšsku až po 215 % v Luxembursku. Druhou najbohatšou krajinou je podľa tohto ukazovateľa Írsko, ktoré dosahuje 132 % priemeru EÚ. Vo všetkých nových krajinách je pritom priemerný HDP pod 90 % priemeru EÚ25. Menej ako polovicu produkujú Poľsko, Lotyšsko, Litva a Estónsko. Rovnako aj budúci členovia Rumunsko a Bulharsko.
Rozdiely podľa regiónov
Rozdiely sú ešte výraznejšie, ak porovnávame ekonomickú výkonnosť podľa regiónov. Najvyspelejšími regiónmi sú podľa očakávania najmä centrá hlavných miest. Vedie centrum Londýna (315-percentný HDP oproti priemeru EÚ), nasledovaný Bruselom (234 %) a Luxemburskom (213 %). V prvej desiatke sú ešte Paríž, Viedeň a Štokholm. Pri veľkých mestách však dochádza k určitému skresľovaniu údajov, spôsobenému dochádzajúcimi zamestnancami. Tieto osoby síce produkujú v hlavných mestách, ale bývajú v okolitých regiónoch, kde smeruje aj veľká časť ich spotreby. Reálne rozdiely vo vyspelosti sú teda o niečo nižšie.
Viac ako 37 regiónov má HDP vyšší ako 125 % priemeru Európskej únie. Najlepším regiónom z nových členských krajín je Praha (153 %). Nadpriemerom v EÚ10 sú aj Bratislava, Budapešť, Cyprus a Slovinsko (Cyprus a Slovinsko sú podľa oficiálneho členenia EÚ zároveň aj samostatnými regiónmi).
Na opačnej strane sú najmä poľské regióny, ktoré obsadili posledných päť miest medzi 254 regiónmi Európskej únie. V najhoršej desiatke je aj východné Slovensko (39 % priemeru). Ani ostatné časti Slovenska na tom nie sú výrazne lepšie. Stredné Slovensko dosahuje úroveň 42 % priemeru EÚ a západné Slovensko 46 %.
Z EÚ15 sa najchudobnejšie regióny nachádzajú najmä na juhu Talianska, Španielska, Grécka, v Portugalsku a v bývalom východnom Nemecku.
Problém únie: nezamestnanosť
Úroveň zamestnanosti ostáva v únii zatiaľ hlboko pod úrovňou 70 %, ktorá je stanovená ako cieľ Lisabonskej stratégie do roku 2010 (alebo 67 % v roku 2005). Priemer v roku 2003 dosiahol 62,9 %. Iba v štyroch krajinách (Dánsko, Švédsko, Holandsko a Veľká Británia) presahuje zamestnanosť hranicu 70 percent, kým v Poľsku je to iba 51,2 %. Na naplnenie spomínaného cieľa musí únia vygenerovať 22 miliónov nových pracovných miest. Len v nových krajinách by to malo byť asi 7 miliónov.
Aj tu sú rozdiely v úrovni regiónov výraznejšie ako pri porovnávaní krajín. Až 200 z 254 európskych regiónov nedosahuje spomínanú úroveň zamestnanosti 70 %. V prosperujúcich regiónoch je zvyčajne aj vyššia zamestnanosť, nájdu sa však aj výnimky. V EÚ to platí pre veľkú časť severného Talianska.
Podobná je situácia aj v produktivite práce. Nové členské štáty výrazne zaostávajú za EÚ15, dosahujú však silný nárast v produktivite. Z EÚ15 jedine Portugalsko neprevyšuje všetkých nových členov. Najnižšiu produktivitu dosahuje Poľsko (30 % priemeru únie), nasledujú pobaltské štáty. Naopak na čele je, podobne ako v prípade HDP, Luxembursko (130 %).
Súčasné trendy v kohézii
Základným cieľom kohéznej politiky je odstraňovanie regionálnych rozdielov v rámci EÚ, resp. zvyšovanie životnej úrovne v najzaostalejších regiónoch. K uzatváraniu nožníc do veľkej miery prispieva slabý ekonomický rast (priemerne okolo 2 % ročne), ktorý od polovice 90. rokov dosahujú krajiny EÚ15. Výnimkami sú azda iba Luxembursko, Grécko, Fínsko a Španielsko, ktorých rast je o niečo vyšší. Najviac problémov majú tradične silné európske ekonomiky ako Nemecko, Taliansko či Francúzsko. Naopak rast v EÚ10 je podstatne výraznejší. Podobne je to aj s produktivitou práce, ktorej nárast v EÚ10 je sprevádzaný poklesom zamestnanosti, resp. v najlepšom prípade miernym nárastom nových pracovných miest. Takýto vývoj v zamestnanosti možno pripísať štrukturálnym zmenám v ekonomike, ktorými od pádu komunizmu prechádzajú v podstate všetky postsocialistické krajiny.
Desať percent populácie EÚ25, žijúcej v najchudobnejších regiónoch, v roku 2002 vytvorilo 2,2 % celkového HDP únie, v roku 1995 to bolo iba 1,5 %. Naopak 10 % najbohatších vytvorilo 18,3 %, čo predstavuje oproti roku 1995 nárast z 18 %. Podiel HDP medzi najbohatšími a najchudobnejšími regiónmi klesol za sledované obdobie z 12 na 8,5.
Na základe týchto čísel môžeme teda konštatovať, že k vyrovnávaniu životnej úrovne dochádza asi od roku 1995, od nášho vstupu do únie však očakávame rýchlejšie zbližovanie.
Zaujímavý je pohľad na rozdiely len v rámci krajín. Tie sú najvýraznejšie v Maďarsku, keď 20 % populácie z najbohatších oblastí tvorí 2,6-násobok národného dôchodku najchudobnejších. Za Maďarsko sa zaraďuje Slovensko, Česká republika, Británia a Belgicko. Naopak najvyrovnanejšie sú Grécko, Fínsko, Holandsko a Švédsko. Takmer vo všetkých krajinách sa pritom vnútorné rozdiely za posledné obdobie zväčšili. Výnimkou je iba Taliansko a len tesne aj Rakúsko.
Kohézna politika a Lisabonská stratégia
Úspešnosť kohéznej politiky do veľkej miery determinuje napĺňanie cieľov Lisabonskej stratégie. Ostatná správa o kohézii v EÚ poukazuje na vzťah štrukturálnych fondov k Lisabonskej stratégii. Až 50 % prostriedkov štrukturálnych fondov v súčasnosti smeruje na investície "lisabonského typu". Pri revízii Lisabonskej stratégie na marcovom jarnom summite EÚ tvorcovia revidovanej stratégie okrem iného zdôraznili potrebu aktívnej participácie regionálnych a lokálnych štruktúr pri napĺňaní lisabonských cieľov.
Štrukturálne fondy pre "nových"
V júni 2004 Európska komisia formálne začala programy určené na podporu zo štrukturálnych fondov v nových členských štátoch. Spolu s Kohéznym fondom je pre tieto krajiny vyhradených 24 miliárd eur v rokoch 2004 - 2006, z toho viac ako tretinu (8,5 mld.) tvoria prostriedky v Kohéznom fonde. Na význame získal najmä Kohézny fond (z desatiny celkových prostriedkov na tretinu). Pre jednotlivé krajiny ako Cyprus, Estónsko, Lotyšsko či Slovinsko reprezentuje fond takmer polovicu pomoci. Fond podporuje nielen investície do ekonomického a sociálneho rozvoja, ale tiež technické opatrenia zamerané na posilnenie administratívnych kapacít. Jedným zo základných princípov štrukturálnych fondov je, že majú dopĺňať, nie substituovať národné úsilie pri podpore ekonomických a sociálnych cieľov.