Korupcia je fenomén, ktorý sa nevyhýba ani vyspelým priemyselným štátom. Najväčšia ekonomika Európskej únie nie je výnimkou. "Nemecko bude onedlho skorumpovanejšie ako Botswana," konštatoval minulý rok iniciátor organizácie Transparency International Peter Eigen.
Najbombastickejšou aférou povojnového Nemecka bol bezpochyby sponzorský škandál kresťanských demokratov (CDU), ktorý na dlhý čas ochromil stranu a zdiskreditoval jej lídrov. To, čo sa koncom roku 1999 začalo ako Kiepova aféra vyšetrovacím konaním proti bývalému pokladníkovi CDU, ktorého obvinili z daňových podvodov, prerástlo do aféry kancelára zjednoteného Nemecka Helmuta Kohla a spôsobilo pád jeho nástupcu Wolfganga Schäubla.
Už krátko po nástupe do úradu (1982) Kohl údajne inicioval vytvorenie systému čiernych straníckych kont, o ktorých vedelo len pár jeho dôverníkov. Z nich čerpal -- ako správca -- peniaze na stranícko-politické účely. Podľa nemeckých médií systémom prešlo minimálne dvadsať miliónov mariek. Doklady o transakciách však neexistujú, keďže nemecké politické strany musia archivovať účtovné doklady len šesť rokov a sám politik si, pochopiteľne, na nič nespomína. K prijatiu darov v rokoch 1993 --1998 v hodnote približne dvoch miliónov mariek, ktoré neuviedol vo vyúčtovaní, sa však priznal krátko po prepuknutí škandálu v rozhovore pre stanicu ZDF. Mená darcov uviesť odmietol. Zákon pritom Kohlovi prikazoval, aby zverejnil meno a adresu každého sponzora, ktorý strane poukázal viac ako 20-tisíc mariek.
Vyšetrovaciemu výboru Spolkového snemu, ktorý v lete 2002 predložil záverečnú správu a po dva a pol roku ukončil svoju činnosť, sa síce nepodarilo dokázať priamy vplyv veľkorysých sponzorských príspevkov na politické rozhodnutia Kohlovej vlády, údajné podozrenia sa však čítajú ako detektívka. Nechýba v nej nič -- čierny kufrík, veľké peniaze ani skorumpovaní "amigovia".
Kľúčovou postavou škandálu o možnej podpore Kohlovej vlády pri obchodoch koncernu Thyssen je bavorský obchodník so zbraňami Karlheinz Schreiber, priateľ patriarchu Kresťanskosociálnej únie (CSU) Franza-Josefa Straußa. V roku 1991, keď bezpečnostná rada štátu rozhodla o dodávkach 36 tankov firmy Thyssen, obchodník Schreiber odovzdal jeden milión mariek pokladníkovi CDU -- hotovosť v čiernom kufríku. Denník Bild odcitoval neskôr z Kiepovho listu, adresovanému kancelárovi, v ktorom sa spomínajú dodávky obrnenej techniky Saudskej Arábii. Pokladník, ktorý loboval pre ďalší Schreiberov projekt -- výstavbu továrne v Kanade -- si nevedel spomenúť, či Kohl vtedy podporu skutočne poskytol. "Posledný amigo" Karlheinz Schreiber sa pred trestným stíhaním za daňové úniky zatiaľ ukrýva v Kanade, kde v luxusnom centre Toronta vlastní päť podnikov rýchleho občerstvenia.
Synonymom korupcie sa v Nemecku stala iná aféra -- Leuna-gate. V roku 1992, keď padlo rozhodnutie, že najväčší podnik bývalej NDR -- rafinéria Leuna sa spoločne so sieťou benzínových čerpadiel Minol dostane do vlastníctva koncernu Elf-Aquitaine, sa francúzsky podnik po prvýkrát ocitol na titulných stránkach novín pre ilegálne finančné transakcie. Odsúdený bývalý šéf koncernu Loik Le Floch--Prigent v rozhovore pre týždenník Die Zeit priznal, že nemeckí politici a odborári dostávali úplatky. Konkrétne mená však neuviedol. Podľa správ médií tieklo do predvolebného boja kresťanských demokratov až 80 miliónov nemeckých mariek, bývalý prezident François Mitterrand údajne vypomohol svojmu priateľovi Kohlovi sumou 30 miliónov mariek. Zvláštny vyšetrovateľ Burkhard Hirsch v roku 2000 pred výborom Spolkového snemu vypovedal, že tri dni po parlamentných voľbách v roku 1998, kedy vyhrali sociálni demokrati (SPD), z úradu kancelára zmizli dve tretiny databáz, okrem iného zložky o delikátnej záležitosti predaja rafinérie Leuna.
Škandály sa však v Nemecku nevyhýbajú žiadnej z parlamentných strán. Od liberálnej FDP, ktorej bývalý podpredseda Jürgen Möllemann (minulý týždeň zahynul za záhadných okolností) údajne vo veľkom štýle zatajoval sponzorské dary, po nedávnu sponzorskú aféru kolínskej SPD, ktorá sa rozrástla do spolkových rozmerov. Škandál "Zelených" okolo bonusových míľ, ktoré politici získali pri služobných cestách, nepoukázali parlamentu a ponechali si ich pre súkromné lety, vyznieva v porovnaní s ostatným neškodne.
StoryEditor