Aká je slovenská regionálna politika ?

Úlohou regionálnej politiky každého štátu je zlepšenie geografického rozdelenia ekonomických činností s cieľom podporiť vyvážený a dlhodobý hospodársky rast, ako aj zlepšiť sociálne rozdelenie ekonomických efektov. Na Slovensku sme už desať rokov svedkami nekoncepčného prístupu k regionálnej politike a ani inštitucionalizovanie regionálnej politiky (vytvorenie ministerstva pre výstavbu a regionálny rozvoj, prijatie zákona o podpore zaostalých regiónov), neprinieslo zatiaľ odpoveď, akým spôsobom chceme zvyšovať životnú úroveň z hľadiska priestorového usporiadania spoločnosti. Práca ministerstva sa obmedzila iba na prípravu na čerpanie štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu.
Očakávanie množstva peňazí z fondov Európskej únie úplne zatienilo odbornú aj verejnú diskusiu o tom, aký charakter štátu a hospodárstva chceme mať. Podľahli sme vidine, že na riešenie množstva problémov budeme mať veľa peňazí a že stačí len napísať dobrý projekt. To je však veľký hazard s ďalším hospodársko-sociálnym vývojom v niektorých, predovšetkým v najzaostalejších, regiónoch.
Opatrenia hospodárskych politík, hlavne však daňová a sociálna reforma, sa uberajú liberálnym smerom, ale nezahŕňajú regionálne aspekty. Pripravovaná rovná daň bez možnosti regionálnej diferenciácie daňových sadzieb vytvorí síce rovnaké možnosti pre všetky regióny, investične však budú zaujímavejšie tie regióny, ktoré sú bohatšie (t. j. dosahujú vyššiu produktivitu práce) a majú kvalitnejšiu infraštruktúru. Po skúsenostiach a problémoch so štátnou pomocou (uzatváranie kapitoly Hospodárska súťaž na poslednú chvíľu, súčasné pripomienky Európskej komisie k daňovým úľavám pre U.S. Steel Košice) bude ťažké motivovať zahraničné investície, aby išli aj do iných regiónov ako je západné Slovensko. Týmto stráca regionálna politika dva zo základných nástrojov na podporu rozvoja zaostalejších regiónov.
Názor, že samosprávy majú iné dane (predovšetkým dane z nehnuteľností a miestne poplatky) ako priestorovo diferenciačný nástroj na motivovanie rozvoja podnikania, je síce správny, ale opäť vzniká problém, že chudobné samosprávy v zaostalých regiónoch nebudú mať možnosť výraznejšie znížiť dane a poplatky oproti bohatším samosprávam, aby prilákali investorov. Okrem toho zvyšujúce sa zadlženie samospráv a meškajúca fiškálna decentralizácia obmedzujú možnosť samospráv získavať investičné úvery z bankového sektora na podporu rozvoja podnikania na ich území.
To všetko znamená, že samosprávy síce budú formálne zodpovedné za rozvoj svojho územia, reálna situácia z nich však neurobí iniciátora, ktorý by mal naštartovať endogénny rozvoj regiónu, v ktorom pôsobia. Silne podkapitalizované a štruktúrne postihnuté regióny sa teda aj naďalej budú musieť spoliehať na pomoc z vonku.
A tu sa opäť vraciame k čerpaniu štrukturálnych fondov a Kohézneho fondu. Som presvedčený, že sa nám v blízkom čase podarí naštartovať rozvoj zaostalých regiónov. Súčasné problémy, ktoré sú spojené s nekvalitou projektov, pripisujem nízkej transparentnosti, informovanosti a oneskorenému spúšťaniu grantových schém, a nie neschopnosti písať kvalitné projekty. Som presvedčený, že súkromný sektor spolu s obcami a mimovládnymi organizáciami vie pripraviť množstvo kvalitných projektov, len potrebuje mať včas dostatok informácií. A čo je dôležitejšie, myslím si, že projekty pripravené v regiónoch budú oveľa prospešnejšie regiónu ako projekty pripravené na národnej úrovni. Je však potrebné už teraz iniciovať širokú diskusiu o charaktere regionálnej politiky na Slovensku aj vzhľadom na blížiace sa ďalšie rozpočtové obdobie v EÚ (2007 -- 2013), aby regionálna politika bola určená pre regióny a aby ju realizovali regióny, a nie len centrálne inštitúcie.