Na začiatku bola káva. Popíjal som ju a premýšľal, ako napísať o Európskej únii niečo originálne, keď o nej a proti nej bolo už napísaných tisíce stránok. Pozoroval som, ako po chodníku kráčajú rodinky s kočíkmi a deťmi. Rodina! To je ono! Vyberieme rodiny zo štyroch európskych miest, z dvoch členských a dvoch kandidátskych krajín a po celý rok ich budeme sledovať a porovnávať, ako žijú. Tak sa zrodil projekt Európska rodina.
Čo je Európska rodina?
Aké krajiny zvoliť, bolo jasné: Nemecko, pretože je to náš najvplyvnejší sused, Francúzsko, pretože má veľké slovo a tiež preto, že ho mám rád. Poľsko je najväčšie z kandidátskych štátov a, prirodzene, Česká republika, pretože v nej žijeme a ide o náš vstup do EÚ. Ale ako nájsť medzi miliónmi rodín tú, ktorá by zodpovedala našim predstavám a navyše by súhlasila, aby ju po celý rok otravovala svorka novinárov aj s kamerou, fotoaparátom a mikrofónom? Pýtal som sa poslancov a senátorov, ktorí k nám prichádzali, starostov miest na veľtrhu v Cannes, veľvyslancov, tajomníkov, hovorcov, radcov a poradcov. Konkrétne pomohol Philippe Morel, taký burgundský Krakonoš, neoficiálny minister zahraničia burgundskej regionálnej rady. Jednoducho určil svojich priateľov Charronovcov. Podobné známosti pomohli nájsť cestičku k Müller-Spankovcom do Emmeringu pri Mníchove. V Poľsku a na Morave hľadali podľa dohody spravodajcovia rozhlasu. Až tie posledné z niekoľkých vybraných rodín im už jednoducho nestačili odrieknuť. Už sme zvonili pri dverách: Kiernozovci v Radome a Holobrádkovci v Břeclavi. Boli šokovaní, čo od nich vlastne chceme, no neboli takí statoční, aby nás vyhodili. Ani Francoise Charronová v Nevers na nás nevzala palicu, s ktorou chodí, aj keď počas nakrúcania mala k tomu veľa dôvodov. Chudák jej manžel Jacques tak lietal so štetkou a vedierkom lepidla a pred televíznou kamerou lepil Morelove volebné plagáty na billboardy, až z toho dostal infarkt. Našťastie ho prežil v dijonskej nemocnici. Roman Holobrádek nás od prvej minúty očaril svojím nenapodobiteľným lanžhotským prízvukom. Čím nás očarila Petra, radšej nepoviem. Tiež Kiernozovci sa ukázali ako sympatickí a milí, aj keď si do poslednej chvíle mysleli, že si niekto z ich mnohých priateľov robí žarty. S nakrúcaním televízie však už nesúhlasili, považovali to za veľký zásah do svojho súkromia.
Multimediálny projekt
Písanie, nakrúcanie a nahrávanie sa mohlo začať naostro. Neobišlo sa to bez mnohých príhod a malérov. Neviem prečo, ale počas tohto roka dve spolupracovníčky otehotneli. Asi zobrali tú rodinu doslova. Riaditeľka odboru komunikačnej stratégie Marie Chatardová priviedla na svet tretie dieťa. S ním zrejme získala dôvod na zápis do Guinnessovej knihy rekordov, pretože je asi jedinou dojčiacou veľvyslankyňou (vo Švédsku určite) a jej muž, inak profesor ekonómie, mužom v domácnosti. Druhou v očakávaní je naša fotografka Irena Hošková. Monika Richterová z týždenníka Ekonom, ktorá cestovala za poľskou rodinou, sa minulý rok v septembri rozhodla na českokrumlovskom zámku prijať priezvisko Ginterová.
Zložité bolo docieliť, aby sa projekt stal multimediálny. Oslovili sme Českú televíziu. Tam sa však v tom čase štrajkovalo, nikto za nič nezodpovedal. Tak sme skúsili pri poháriku vína zlákať Vladimíra Železného. Myšlienka ho zrejme veľmi nezaujala. Generálneho riaditeľa televízie Prima Martina Dvořáka spolu s vtedajšou umeleckou riaditeľkou Janou Kasalovou sme zastihli pred jednou tlačovou konferenciou. Najprv z toho bolo nezáväzné áno, ale Jana pre nápad zahorela a presadila ho. Český rozhlas mal zásluhou zástupkyne šéfredaktora Hany Hikelovej od začiatku plné pochopenie. Nakoniec sme sa dohovorili. Pomohol k tomu poradný orgán, zložený z predstaviteľov ministerstva zahraničia, financií, priemyslu a obchodu, delegácie Európskej komisie, Nadácie Jiřího z Poděbrad pre európsku spoluprácu a uvedených médií. Vážený orgán, avšak ľudia pracovití a vôbec neobrastení machom byrokracie. Bez ich pomoci by sme sa sotva rozhýbali. Bolo by to vôbec po prvý raz a pokiaľ vieme, dosiaľ je to jediný príklad aj v Európe, kedy sa spojili také rôznorodé oznamovacie prostriedky, aby spoločne uskutočňovali celoročný projekt. Preto vôbec nebolo jednoduché dosiahnuť úplnú zhodu medzi takými rozdielnymi médiami. Z nich navyše jedno je verejnoprávne a ďalšie súkromné. Objavili sa aj iné prekážky, napríklad rozpočet. Nakoniec určitou sumou prispela Európska komisia z programu Phare, ďalším dielom odbor komunikačnej stratégie ministerstva zahraničia, televízii pomohla burgundská regionálna rada a nemecké veľvyslanectvo, časť nakoniec zaplatili vydavatelia zo svojich rozpočtov. Od konca marca 2002 sa v Hospodárskych novinách mesiac čo mesiac objavovala tematická strana, v týždenníku Ekonom týždenná analýza, na rozhlasových vlnách každú sobotu a nedeľu popoludní hlasy rodín, štvrtkové predpoludnie ekonomická analýza a v televíznej Prima jazde každý utorok a občas tiež v Sestřižinách i tváre rodín.
Skrytá kamera
Čo majú spoločné tieto štyri rodiny, o ktorých bude reč? Nie sú ničím výnimočné. Možno také budú ich deti, ale dosiaľ je to vo hviezdach. Nehľadali sme ich pre výnimočnosť. Navštívili sme ich práve preto, že sú typom rodiny, akých tisíce môžete stretnúť na uliciach európskych miest. Nevymysleli sme si ich, nepredstavujú ani žiaden štatistický priemer. Chceli sme čitateľa iba zoznámiť s každodenným životom týchto rodín, v čom sa od seba odlišujú a prípadne, aký vplyv na ich život má alebo aký bude mať Európska únia. Ako žijú, bývajú, nakupujú, aké je životné prostredie ich mesta, ako a kde sa učia ich deti, čo pre nich znamená, keď niekto ochorie, ako to vyzerá v zamestnaní, kde trávia voľný čas. Nevedeli sme, čo ich za ten rok stretne, ale predpokladali sme bežný tok života, ako tečie Loira Neversom, Amper Emmeringom, okolo Radomu Visla a Dyje okolo Břeclavi. Netušili sme tiež, aké rôznorodé nástrahy nás čakajú. Niekoľko dní pred naším májovým príchodom Francoise Charronová oznámila, že riaditeľka college, kam chodí 15-ročná Anne-Sophie, nesúhlasí s tým, aby sme do jej triedy vtrhli s televíznou kamerou, fotoaparátom a mikrofónom. "Musíte o to najprv písomne požiadať inšpektora školy, ten písomne požiada inšpektora akadémie a ak bude súhlasiť, oznámi riaditeľke školy, aby požiadala o konečný súhlas rodičov všetkých žiakov v triede, v ktorej chcete nakrúcať reportáž," vysvetľuje Francoise. "Tú prvú žiadosť som za vás už podala," dodáva. Nakoniec pomohla intervencia francúzskeho veľvyslanca v Prahe Philippe Costa. S tým, že štyria rodičia si neželali, aby sa tváre ich detí objavili na obrazovke a ich hlas v mikrofóne. Pani učiteľka tieto deti posadila zvlášť. Problém s povolením však nebol iba v tejto jednej neverskej škole. Dopredu si bolo treba vyžiadať súhlas s reportážou v dijonskom lýceu, kde sa učia českí študenti, na závodnej dráhe Magny Cours Formuly 1 v Nevers atď. Iba sme zašli do jedného z obchodov -- a už bol malér: "Máte povolenie? Máte súhlas od zákazníkov, ktorí tu nakupujú?" Zákony EÚ na ochranu neplnoletých i osobnosti dospelých sú prísne. Rovnaké problémy sa objavili aj v Poľsku. Návštevu školy bolo síce potrebné dopredu ohlásiť, ale stačil súhlas riaditeľa, rovnako ako v břeclavskej škole.
Helikoptérou do nemocnice
Dôležité bolo prekonať počiatočný odstup a hanblivosť, spriateliť sa. Pri všetkých sa to podarilo výborne, s niektorými si dokonca tykáme. Ale dohodnúť sa, napríklad, len na termíne návštevy! Chceli sme mať doma otcov rodín, ale Gerhard Müller-Spanka dokončoval svoj projekt v Brne a trávil tam väčšinu času. Jacques Charron okrem svojej práce viedol volebnú kampaň kandidáta na poslanca Philippa Morela a bol s ním každý večer.
Nakoniec sme sa dohovorili, že pôjdeme na jednu z predvolebných schôdzí. Až po návrate domov sme sa dozvedeli, že Jacquesa Charrona kampaň premohla. Skolabovalo mu srdce, takže ho museli helikoptérou dopraviť do dijonskej nemocnice. Pod kožu nad srdcom mu voperovali trojkomorový defibrilátor, ale stav sa veľmi nezlepšil. Nakoniec musel ísť pred Novým rokom znovu do nemocnice a vo chvíli, keď píšem tieto riadky, čaká na darcu srdca: iná pomoc nie je. Francoise je nešťastná, ako ich tento rok prenasledujú choroby. Napriek tomu sa Charronovci za nič na svete nechceli zriecť dokončenia projektu, aj keď za to nemajú ani euro.
Počas toho, ako sa projekt prevteľovať do reportáže, menil sa aj bežný život všetkých rodín. Charronova dcéra Anna-Sophia prešla z college do lýcea a Jean-Baptiste zo základnej školy do college -- jedinej súkromnej katolíckej školy, ktorú Nevers má. V rodine Müller-Spankovcov Felix úspešne zmaturoval a nastúpil na deväťmesačnú vojenskú základnú službu v bundeswehri, potom chce ísť na vysokú školu. Doris úspešne postúpila do tretieho ročníka diaľkového štúdia psychológie na mníchovskej univerzite a Gerhard dôstojne odovzdal dokončený projekt v Modřiciach pri Brne.
Radoslav Kiernoz v Radome sa stal z dealera kozmetiky majiteľom súkromného parkoviska a Petra Holobrádková tesne pred Vianocami nastúpila do práce do francúzskej firmy, ktorá predáva stravné lístky. V Břeclavi sa po voľbách vymenila celá radnica a dokonca sa presťahovala. Projekt chceme ukončiť stretnutím rodín v Prahe v týždni pred Veľkou nocou. Potom chceme odštartovať nový projekt, pre ktorý sa snažíme získať aj slovenské médiá, najmä Hospodárske noviny.
Ale to už predbiehame, veď sme vám ešte ani nepredstavili rodiny. Vráťme sa teraz na začiatok, do marca 2002, keď sme rodiny poznali.
Müller-Spankovci z Emmeringu
Doris a Gerhard Müller-Spankovci poznali síce v Prahe kadejakú výstavu, napríklad kubistického nábytku, o ktorej sme ako Pražania nemali ani potuchy, zato nevedeli, že pri Mníchove sú Emmeringy dva. Ten pravý, v ktorom bývajú, leží západne od bavorskej metropoly a má šesťtisíc obyvateľov.
S najstarším potomkom, osemnásťročným Felixom, sme sa veľmi nepobavili. Ponáhľal sa na volejbal, ktorý hrá závodne. Berie si auto, ktoré patrilo pôvodne matke, ale teraz sa oň spravodlivo delia: matka občas na nákupy, syn denne do gymnázia a za svojimi záujmami.
Do rodiny patrí o tri roky mladšia Linda, ktorá by sa po škole rada venovala móde a Glorii. Nedávno oslávili jej deviate narodeniny návštevou mníchovského múzea svetla a farieb. Torta so sviečkami sa tu nedáva.
Zato všetci dostávajú vreckové vyrátané podľa rodinných koeficientov: Gloria tri eurá, Linda 23 a Felix 50 eur mesačne. K tomu paušál na mobily. Počas nášho víkendového pobytu v rodine im nikto nevolal, ani oni nikomu netelefonovali. Prezreli sme si síce pivnicu domčeka, vrátane miestnosti, kde Doris perie a žehlí, ale na prehliadku detských izieb na prvé poschodie nás nepozvali. Ani o rodinnom rozpočte sa veľmi nerozprávame, to tu nie je zvykom.
Gerhard je stále na cestách. Je sám sebe zamestnancom aj zamestnávateľom. Poradenskú firmu si vytvoril zhruba pred šiestimi rokmi, predtým pracoval vo firme Daimler-Benz. S manželkou sa zoznámil v severnom Nemecku. Jazdil s kapelou, v ktorej hral na klavír. Keď sa vzali, pracoval v Stuttgarte. Do Emmeringu prišiel ešte za automobilovou firmou. Vybral si tu pozemok a postavil tento dom, ktorý má sto štvorcových metrov obytnej plochy. Splácali ho štrnásť rokov. Steny sú ozdobené obrazmi, ktoré si kúpili na cestách. Napríklad v Prahe alebo Taliansku, kam občas zájde najmä pani domu, učí sa po taliansky. Akvarel kúpili od iránskeho maliara na svetovej výstave v Hannoveri, v Iráne nikdy neboli. Rovnako neboli v krajinách, odkiaľ pochádza rad vín, ktoré zbiera Gerhard. Argentínske Chardonnay nám tiež venoval.
Charronovci z Nevers
Vinná odroda Chardonnay je typická pre biele burgundské vína. Na východe tohto vinárskeho kraja, na Loire, leží mesto Nevers. Tam sme našli našu francúzsku rodinu: Charronovcov. V preklade to znamená Kolárovci, ale Jacques Charron si nepamätá, že by niekto z predkov robil kolesá na koče. Jeho otec predával elektrické kuchynské zariadenia.
Pred rokom zomrel, ale Jacquesova matka doposiaľ žije v susednom La Charité, v dome, ktorý kedysi kúpil na dvore kláštora. Zašli sme tam, lebo desaťročný Jean-Baptiste s pätnásťročnou sestrou Anne-Sophiou trávili u babky pár dní z jarných prázdnin.
Nie je asi dôležité, že aj babka pije Chardonnay a pohárik ponúkla aj nám. Pohostinnosť a najmä otvorenosť je v génoch rodiny Charronovcov. Len čo sme vošli do ich rodinného domu v Nevers, ktorý si prenajímajú, ponúkli nám jeho dôkladnú prehliadku tak, ako chceme. Prišla reč aj na príjmy, Jacques nám ukázal svoju výplatnú pásku z úradu práce, kde pracuje päť rokov. Vieme, že má čistých 1 530 eur, že Francoise dostáva 600 eur invalidného dôchodku a na deti dostávajú 106 eur. Nájomné za dom je 560 eur vrátane plynového vykurovania, 200 eur polročne za spotrebovanú vodu a 57 eur mesačne za dcéru, ktorá chodí do súkromnej katolíckej školy. Deti vreckové nedostávajú, ak niečo chcú, povedia.
Pravda je, že keď sme ráno prišli v dohodnutom čase, Jacques nebol ešte oholený a Francoise mala župan. Kto to počul, aby sa na nedeľnú návštevu chodilo tak presne! Ale pohostili nás výborne, a tak sme sa rozlúčili bozkami, ako je to u Francúzov zvykom.
Holobrádkovci z Břeclavi
Čím nás táto moravská rodina zaujala? Bezprostrednosťou. Nehrá sa na nič, ani sa nesťažuje, napríklad na to, že majú iba služobný byt. Je rozľahlý a Roman ho zlepšil svojím drevárskym umením. Nie je to jeho povolanie, ale zábava, ktorej sa venuje po skončení dvanásťhodinovej zmeny na břeclavskej stanici.
Rodina si často vyjde na bicykloch do okolitej prírody. Pri podobnej turistickej akcii sa manželia zoznámili. Čas zamilovanosti tridsaťjedenročnej Petry a tridsaťsedemročného Romana nevyprchal ani po desiatich rokoch manželstva a dvoch potomkoch: sedemročnom Jakubovi a štvorročnom Michalovi. Chlapci majú svoju veľkú izbu. Dominujú v nej kachle na drevo, v ktorých príjemne praská oheň.
Vyžaruje z neho rodinná idyla, aj keď finančné možnosti rodiny nie sú prehnané. Roman dostáva ako výpravca s prídavkami na deti okolo 14 000 Kč čistého. Petra musela opustiť svoje zamestnanie v zmenárni a teraz je doma. Štyritisíc platia za nájomné a inkaso, tisícku za elektrinu (majú priamotop), 5 -- 6 000 dajú za jedlo. Auto nemajú, ale ani ho nepotrebujú: Roman má lístok na železnicu zadarmo, rodina cestuje so zľavou a zatiaľ najďalej do Brna alebo do Znojma na svokrovu chatu. Ich želaním je postaviť alebo kúpiť si rodinný dom.
Majú radi knihy, ale tiež si radi dajú pohár dobrého vína. Roman ich archivuje v pivnici vedľa ponku, pretože na ňom robí príležitostne pre známych drevené prepravky na víno, tak aby mal vzor poruke.
Sme vo vinárskom kraji, a to vidno takmer na každom kroku. Na radnici sme ešte ani nezatvorili za sebou dvere a už sa objavil břeclavský starosta Miroslav Ondruš aj s frankovkou. Vyhováral sa, že si práve pripíjal so spevákom Jožkom Černým, miestnym rodákom, na jeho šesťdesiate narodeniny. Dobre vieme, že vždy by sa dôvod našiel. Napríklad návšteva niektorého susedného starostu, či už moravského, rakúskeho alebo slovenského. Toto je totiž jeden z euroregiónov a v meste vidno, ako sa mení za svoje aj bruselské prostriedky. Nemá síce pamiatky z minulosti, ale Holobrádkovci veria, že tu nájdu svoju budúcnosť.