Olympijské hry nie sú o športe, píše významný britský žurnalista Sir Simon Jenkins vo svojom pravidelnom stĺpčeku pre The Times. Žiadne doterajšie hry, snáď okrem Hitlerovej šovinistickej parády z roku 1936, neboli tak demonštratívne politické ako teraz, myslí si Jenkins. Platí to nielen zo strany Číny, keď sa autoritatívna oligarchia snaží získať verejné uznanie športového úspechu, ale aj zo strany Západu, keď prezident Medzinárodného olympijského výboru odôvodnil svoj výber Pekingu aj tým, že hry „napomôžu rozvoju ľudských práv v Číne“.
Je zrejmé, že krajina pripravená investovať do hier miliardy dolárov má na to dôvod: finančný zisk, prestíž. Aký je ale špecifický význam tejto olympiády pre Čínu? Jenkins si myslí, že to najatraktívnejšie, čo mohol MOV Číne ponúknuť ako odmenu za jej peniaze je medzinárodné uznanie. To však Peking nechce nadobudnúť vo forme odmeny za liberálne politické reformy, ako by dúfal Západ; naopak, usporiadatelia chcú podľa Jenkinsa získať uznanie za bezchybne zorganizované hry, čím, autority dúfajú, sa zakryje fakt, že takáto reforma sa neplánuje.
Jenkins uznáva, že ako usporiadateľ Čína zatiaľ nesklamala; udržiavať kontolu nad priebehom hier sa im darí na jednotku. Avšak v snahe ukázať svoju silu čínske autority odkryli všetky slabosti jednej veľkej diktatúry. Mať v Číne veci pod kontrolou totiž znamená zatknúť stovky aktivistov oblasti ľudských práv, izolovať Tibet, účinne spacifikovať akékoľvek protestné akcie a pre istotu ešte oplotiť Peking stotisíc vojakmi. Po Západom očakávanom zlepšení ľudských práv preto ani slychu.
Jenkins je ale napriek tomu presvedčený, že ambícia Západu liberalizovať čínsku politiku prostredníctvom olympijských hier nie je nenaplniteľná. Aj keď na konkrétne zmeny si zrejme ešte budeme musieť počkať, hry v Pekingu nepriamo ale vo významnom zmysle upozornili na neduhy čínskej diktatúry. Nekritickú oslavu čínskych hospodárskych úspechov média nahradili citlivou empatiou k Tibeťanom.
Olympijské hry by preto pre Čínu mali byť skutočnou politickou traumou. Problémy čínskeho ľudu sa stali problémami Západu a ten, treba veriť, bude konať. Môžeme si byť preto istí, vraví Jenkins, že jedného dňa budú obyvatelia Číny tých štyridsať miliárd dolárov považovať za skvelú investíciu.
The Times, 9.august 2008
Simon Jenkins
Preložila: Soňa Urbančíková