"Toto že bol židovský majetok? O tom veru nič neviem," odpovedá mi neochotne predavač či zamestnanec pôsobiaci v každej z nehnuteľností v centre Čadce. Verím im. Ako by dnes mohli vedieť, že ich minilab či predajňa tabaku má sídlo v arizovanom hoteli? Od arizácie nehnuteľnosti zmenili mnohých majiteľov. Z Klabholza sa stal po vojne hotel Beskyd a využívali ho reštaurácie, z Politzera hotel Partizán, neskôr hasičská zbrojnica. Synagógu zbúrali v 70. rokoch, keď stavali sídlo OV KSS...
Vie sa, kto tu arizoval, ale mlčí sa o tom. Potomkovia arizátorov ani arizovaných nechcú o tom hovoriť. Napríklad o firme, ktorá sa najprv volala Weimann alebo Braun, neskôr Weimann-Babuliak alebo Braun-Žilinčík. Napokon, pred znárodnením už iba Babuliak alebo Žilinčík. Mnohí "počestní slovenskí arizátori" si tak po roku 1989 uplatňovali reštitučné nároky...
Židia z Čadce. Židia, ktorí sa do Čadce prisťahovali na začiatku 18. storočia, postupne ovládli obchod s drevom, do ich rúk patrila väčšina domov v centre mesta, na píle Eichenwald vznikla v roku 1921 Elektrárenská spoločnosť a v hoteli Reich, kde sa premietali prvé filmy, sa v tom istom roku konalo ustanovujúce zhromaždenie Matice slovenskej. Z 21 obchodov s miešaným tovarom bolo 14 židovských, z desiatich hostincov osem.
Voľby tu pritom suverénne vyhrávala Hlinkova slovenská ľudová strana (HSĽS). Zdanlivá idyla trvala do roku 1938, keď začalo rasové prenasledovanie. Koncom roku 1944 tu evidovali jedného obyvateľa židovskej národnosti. O arizované majetky sa nemal kto uchádzať, prešli preto do národnej správy.
"Neuznávam rozšírený názor, že Židia ničili Kysučanov. Pravda je taká, že Kysučania často prepili majetok v židovských krčmách, alebo sa neznalí vecí súdili so susedom o kúsok role, až napokon dali celú roľu ako honorár židovskému advokátovi. Pokiaľ viem, ani jeden z arizátorov Židov nevydal. Aj u nás doma bývala Židovka a moja mama vravievala, že je to akoby jej druhá mama, lebo ona sama bola sirota," spomína s dojatím riaditeľka oblastného archívu v Čadci Antónia Hudecová, ktorá sa venuje skúmaniu histórie Židov v Čadci.
Pokresťančiť, poslovenčiť. Šírkou záberu ide o bezprecedentnú lúpež v dejinách Slovenska. V prepočte na dnešnú menu slovenskí Židia vlastnili pred vojnou majetky za 25 miliárd korún. Historici odhadujú, že iba v Topoľčanoch a okolí z arizácií profitovalo približne päťtisíc ľudí.
Židia tvorili kostru strednej triedy, ich podiel na hospodárskom živote pritom mnohonásobne prevyšoval ich percentuálne zastúpenie v spoločnosti. Dobová propaganda ich vykresľovala ako "parazitov", ktorí opíjajú (krčmári) a okrádajú (právnici) bohabojný slovenský národ. Záujmom režimu bolo vyradiť ich zo spoločnosti. Najprv z hospodárskeho života, neskôr zo života vôbec...
Historik Ivan Kamenec v publikácii Po stopách tragédie (1991) uvádza výrok ministerského predsedu Vojtecha Tuku, ktorý už v roku 1939 sľuboval revíziu živnostenských oprávnení, čo mal byť prostriedok "k poslovenčeniu a pokresťančeniu obchodu". Historik Eduard Nižňanský hovorí zase o "autochtónnom slovenskom antisemitizme" so svojou kresťanskou, národnou, hospodárskou a sociálnou rovinou.
Tvorcovia slávneho filmu Obchod na korze v hlavnej úlohe s Jozefom Krónerom vystihli tragédiu postupného zbedačovania Židov veľmi presne. Takých obchodov však boli tisíce. Nasledujúci príbeh sa odohral vo Zvolene.
Obchodíky na korzách. O arizáciu lukratívneho židovského podniku Viliam Wittmann a syn, obchod s kožou, remeňom a športovými potrebami sa uchádzali štyria záujemcovia: úradníčka Anna K., obchodníčka Margita P., obuvník Ján S. a obchodník Eduard B. (kvôli ochrane osobných údajov uvádzame iba ich neúplné mená). Zvolenské notárstvo Zvolena v správe určenej okresnému úradu z 10. septembra 1940 uvádza, že "žiadateľka o arizáciu Anna K. má spoločne s manželom zárobok dostatočný k výžive rodiny". Preto arizovanie dotyčného podniku môže uskutočniť iná osoba, ktorá "by si tým zabezpečila svoju existenciu".
Štátny policajný úrad o pol roka v správe určenej Ústrednému hospodárskemu úradu (ÚHÚ) v Bratislave tvrdil, že ďalší žiadateľ o arizáciu tejto firmy, obuvník Ján S. je "úplne nemajetný, zároveň však v ohľade mravnom, politickom a štátoobčianskom zachovalý". Na podporu jeho žiadosti o arizáciu v máji 1942 miestna organizácia HSĽS vydala osvedčenie, že aj keď "súc úplne chudobným človekom kedy-tedy členské neplatil", v skutočnosti je však jedným z najsvedomitejších pracovníkov HSĽS. Nuž, a na dôvažok sa za neho postavilo aj okresné veliteľstvo Hlinkovej gardy, ktoré ho označilo za "disciplinovaného gardistu". Nepomohlo mu to však.
Ako obuvník nearizoval. Židovský podnik s likvidačnou hodnotou 190 tisíc korún arizovala v auguste 1941 Margita P., ktorú v decembri 1940 ustanovili za dočasnú správkyňu. Menovaná pochádzala z "oduševnenej starej slovenskej autonomistickej rodiny". Jeden z jej bratov bol zhodou okolností podpredsedom miestnej HSĽS. Z jej korešpondencie s ÚHÚ vyplýva, že konala po dohode s pôvodným majiteľom M. Wittmannom. Napísala dokonca, že sa chová slušne (sic!) a trestaný nebol, pričom jeho podnik má zdravý hospodársky základ. Pozoruhodný je najmä dôvod, ktorý vdova Margita P. uvádzala v žiadosti o arizáciu. Slovutný ÚHÚ žiadal o odkúpenie podniku, pretože "týmto chce zaistiť sebe aj svojmu maloletému synovi existenciu".
V októbri 1941 sa vo veci angažoval osobný tajomník ministra vnútra. Priamo do rúk predsedu ÚHÚ Augustína Morávka píše znepokojený list. Pripomína v ňom, že arizáciu "nejakého obchodu s kožou" bohatou vdovou napadol - podľa slov ministra Šaňa Macha - denník Slovák. Minister dáva preto príkaz, aby arizáciu zrušili a aby tento podnik arizoval "rodobranec-gardista", ktorého neuvádza menovite. Zrejme však myslel na Jána S. Ani to však chudobnému obuvníkovi nepomohlo. Podnik ostal Margite P.
Univerzity zlodejov. Podobných príbehov ako je tento objavil E. Nižňanský v archívoch viac. Podľa ÚHÚ fungovalo pred začiatkom arizácií na Slovensku viac než 12 tisíc židovských živností a firiem. Z sa zlikvidovalo viac než 10 tisíc, pričom zvyšné, spravidla tie atraktívnejšie, sa arizovali. "Arizátor musel štátu aspoň formálne za firmu niečo zaplatiť, likvidátor nie. Pritom arizáciu na každom stupni sprevádzala rozsiahla korupcia," uvádza Nižňanský.
Finančný prínos z arizácií bol pre štát v konečnom dôsledku zúfalo nízky. Pokus umelo vytvoriť vrstvu slovenských podnikateľov, ktorí by dokázali riadiť dovtedy fungujúce židovské firmy, stroskotal. Hlavným dôvodom bol nedostatok úradníkov, no najmä arizátorov schopných spravovať majetok. Nepomohli ani kurzy pre arizátorov, ktoré ľudia ironicky nazývali "univerzity zlodejov". Hlinkova garda po dedinách lacno rozpredávala židovský tovar, aby si tak získala priazeň obyvateľstva. Štát plánoval získať v roku 1941 od arizátorov 560 miliónov korún. V skutočnosti dostal iba pár miliónov.
Bratom, sestrám, rodičom. Rektorom "univerzít zlodejov" bol - obrazne povedané - šéf ÚHÚ Augustín Morávek. Tento bývalý spolužiak ministra vnútra Macha sa votrel do priazne premiéra Tuku. Iba jemu sa napokon zodpovedal a Tuka ho aj chránil pred oprávnenou kritikou. Z obohacovania seba a svojich blízkych ho neskôr usvedčil v jednej zo svojich správ aj nemecký poradca pre tzv. židovskú otázku Dieter Wisliceny.
"Morávek počítal s tým, že v priebehu tohto roku bude musieť z ÚHÚ odísť a chce potom prevziať jeden židovský podnik. Naznačil mi, že si už jeden taký ´rezervoval´. Domnievam sa, že ide o nejaký podnik z elektrobranže (...) Z dôveryhodného zdroja bol som uistený, že jeho rodina si pomaly vytvára monopol v oblasti obchodu s rádioprijímačmi a čalúnnictva. Jeho sestry a bratia celý rad takýchto podnikov prevzali. V oblasti výroby sódy zlikvidoval celý rad židovských podnikov, čím nahnal rodičovskému podniku značný okruh zákazníkov," napísal v júli 1941 do Berlína Wisliceny.
Pobúrený bol aj Dôvernícky zbor HSĽS, ktorý listom žiadal prezidenta Tisu, aby dal prešetriť podozrenia o tom, že Morávek pomohol v 41 (!) prípadoch arizovať svojim príbuzným, pričom on sám arizoval v šiestich prípadoch. Tušiac svoj koniec, Morávek v júli 1942 abdikoval z funkcie a vzápätí utiekol aj s nemalým lupom cez Maďarsko do neznámej krajiny, zrejme v Južnej Amerike... Po vojne ho v neprítomnosti odsúdili...
Zaplatili si svoju smrť. Ostával však ešte jeden, oveľa závažnejší problém, ktorý odkrýva v plnej nahote povahu arizácií. Čo so Židmi, ktorí boli obratí o všetok majetok? Vládny dokument z apríla 1942 uvádza, že dve tretiny Židov - teda 16 tisíc z 22 tisíc rodín - sa už nedokázalo o seba postarať.
"Už v roku 1940 napísal Vojtech Tuka návrh, kde sa zamýšľa nad vytvorením obrovského geta pre 10 tisíc Židov. Z ich majetkov, samozrejme. Lenže, oni už potom žiadne majetky nemali. Keď sa v auguste 1941 vydal na cestu po Slovensku minister Mach, ukázalo sa, že na geto nie sú už peniaze. A tak sa zrodil dôvod, ako sa zbaviť celej komunity," uzatvára Nižňanský.
Z nakradnutých židovských peňazí Slovensko platilo Nemecku 500 ríšskych mariek za každého Žida deportovaného do koncentračného tábora. Nemci si ľahko spočítali, že tých 288 miliónov korún, ktoré takto dostali, tvorí iba desatinu z celého majetku slovenských Židov. "Kde sa podelo zvyšných 90 percent?" pýtali sa. Odpoveď nedostali. V konečnom dôsledku si teda Židia zaplatili svoju smrť - z toho, čo im zobral štát a nestihli arizátori rozkradnúť. Kruh sa uzavrel.