Zabijakom sa pes nerodí

Za plotom záhrady rozbesnene štekalo niekoľko veľkých psov. Rudolf Desenský (36) si ich príliš nevšímal, ani ich neokrikoval. Kým došiel k drôtenej bráne, aby nás pustil dnu, vrhol sa na zem a obratným chmatom prevrátil na chrbát psa nápadne pripomínajúceho sivého vlka. Jeho tvár sa v momente dotýkala zvieracieho ňufáku. Desenský vyceril zuby, hlasno zavrčal a nakoniec šepol psovi niekoľko slov. Huňatý sivko ostal ako skamenený. Potom rýchlo vyskočil na všetky štyri a pokorne nasledoval svojho pána. "Už môžete ďalej," pozýval do záhrady Rudolf Desenský. "Len som psovi pripomenul, koho musí poslúchať a kto je tu pánom."

Maringotka v šírom poli. Zvieratá sa upokojili. Stačili len pohľady, syknutia, grimasy či nenápadné gestá "pána svorky" a poslúchali ako naprogramované. "Ten pes, čo vás tak vášnivo oblizuje, je Fredy, prevychovaný zabijak," upozornil Desenský. "Nedávno trikrát napadol a vážne zranil deti aj dospelých. Vie zlomiť väz a nie som si istý, či by to nechcel ešte niekedy skúsiť..." Vstúpili sme do stroho zariadenej maringotky: kachle, pohovka, stôl, páriaca sa suka kríženca vlka a nemeckého ovčiaka, dve stoličky, drevené kresielko, plastové kanistre s vodou, umývadlo a počítač. Tu, na samote Ovčárna v poli, kúsok od Prahy býva už vyše roka. Sám, len so svorkou psov. Sú uňho v polepšovni. Skončil tu po niekoľkoročnom sťahovaní sa z miesta na miesto v Děčíne a Brne. "Moje výchovné metódy boli proti srsti mnohým susedom, ktorí mali strach zo psov," hovorí Desenský. "Udávali ma na úradoch, že zvieratá týram. Nasledovala jedna kontrola za druhou a to mi veľmi otravovalo život. Musel som vysvetľovať, nie vždy sa mi podarilo úradníkov presvedčiť. A tak som sa sťahoval. Posledný rok som na Ovčárne." Inú prácu než starosť o zvieratá Desenský nemá. Psičkári, ktorým pomôže s prevýchovou psov, mu vozia zdarma krmivo alebo mu uvaria sviečkovú s knedľami, aby mal aj on čo jesť. V poliach má zatiaľ pokoj. Len jeden miestny poľovník pred časom vyhlásil, že psy postrieľa, ak sa dostanú spoza plota záhrady.

Učila ho vlčica. "Žijem len pre psy, skoro dvadsať rokov sú mojou rodinou," hovorí Desenský. Keď som mal šestnásť, vzal som si na prevýchovu nemeckého ovčiaka. Bol agresívny, neposlušný. Môj sused v Děčíne ho chcel na guláš. Povedal som si, že skúsim psa polepšiť. Bol som však silný alergik na psiu srsť. Keď som zviera pohladil, musel som si trikrát za sebou umyť ruky v horúcej vode. Aj tak som za chvíľu opuchol a začal sa dusiť. Zháňal som knižky, aby som vedel, ako mám cvičiť psa bez pohladkania. Za dva mesiace ma ovčiak poslúchal nielen na slovo, ale reagoval i na posunkové povely a grimasy. Vtedy som nevedel, ako toho psa ovládam, ale boli to vnútorné pocity a cítil som, že mi to ide." Potom si Desenský vzal na prevýchovu vyhladnutú a týranú vlčicu. Trvalo mu štyri roky, kým ju zvládol. "Za ten čas ma naučila pradávnu reč psov, ktorá mi neskôr pomohla zvládať problémové zvieratá. Nie je zložitá. Keď na mňa pes vycerí zuby, musím to urobiť aj ja, keď sa chce maznať, dám mu lásku, keď ma pohryzie, nemilosrdne mu to vrátim," popisuje svoje výchovné metódy.

Práca pre hodinára? Rudolf Desenský je vyučeným hodinárom. Opravu strojčekov by už dnes len ťažko zvládol. Ruky má samá jazva, chýba mu kus prsta. Prevýchova štvornohých zabijakov je práca, pri ktorej ide o život. "Mám na sebe toľko jaziev, že sa nedajú ani zrátať," hovorí. "Bolo to hlavne na začiatku, kým som sa naučil rozprávať so psami. Pre prípad, že by sa to stalo dnes, mám tu pod pohovkou kufrík s lokálnymi anestetikami a rôznymi potrebami na šitie. Sám som si niekoľkokrát rany zašil. Dnes sa mi to už nestáva, viem, čo môžem od psov čakať."
Znalec psích duší otvorene priznáva, že niekoľkokrát sa ocitol v úzkych. Nerád spomína na novofoundlandského psa, ktorému sa podarilo, ako jedinému, dostať ho na lopatky. "Vodca svorky" z toho vyšiel taký dotrhaný, že mu chirurgovia dve hodiny zašívali niekoľko hlbokých rán. Len medzi zápästím a lakťom narátali viac než 50 uhryznutí. Potom to bol rotweiler Ogar, ktorý mu naštiepil prst. Šialený bol aj kaukazský pastiersky pes Ascot alebo 85-kilogramová tibetská doga, ktorá vybúrala zárubne aj dvere na miestnosti, do ktorej sa musel Desenský schovať. Osudy najagresívnejších psov by vydali na knihu. Nechýbal by v nej ani pes, ktorý pred rokmi utiekol z "čiary". Bol vycvičený poľovať na ľudí utekajúcich cez hranice.

Bez kriku a bitky. "Recept na to, ako zvládnuť zlé a hryzavé psy je v podstate jednoduchý - musíte sa stať psom," tvrdí vážne Rudolf Desenský. "Usiluje sa myslieť ako ony, nie ako ľudia, pretože psy naše myslenie veľmi nechápu. Aby mi rozumeli, znížim sa na ich úroveň a leziem po štyroch. Vrčať začnem až keď ony zavrčia na mňa. Môj hnev pri potýčke musí byť prinajmenšom rovnaký ako hnev psa. Pre mňa neplatí nič iné, len si to povedať na zemi z očí do očí. V zúrivej scéne mu jeho jazykom oznámim, že pokiaľ sa nezmení a nezačne poslúchať, tak ho ohrozím. Musím ho presvedčiť, že som pes a k tomu ešte jeho vodca, ktorý ho chce zožrať. V tom momente sa zviera zlomí. Vo finále ma začne milovať za to, že ho chráni silnejší pes. Ak sa bude chcieť znova biť, tak len so mnou, nie so psami vo svorke!"
Liečebné metódy Rudolfa Desenského sú svojrázne, ale zaberajú. A tak sa z krvilačných beštií v polepšovni stávajú domáci maznáčikovia, ktorí sa v drvivej väčšine dajú prevychovať.

Akú má pes dušu. "Pes sa nerodí zabijakom," pokračuje Desenský. Na začiatku každého uhryznutia alebo napadnutia človeka je vždy citová úzkosť zvieraťa, zlá výchova a zachádzanie. Keď sme spravodliví, pes to ocení a je ochotný pre nás urobiť čokoľvek. Hlavne sa nebojí. Keď sa však človek pretvaruje, zviera to vycíti a začne sa báť, pretože tieto vzorce správania sa človeka sú pre neho neprijateľné. A keď si nie je istý a bojí sa, potom môže aj pohrýzť." K tragickým prípadom napadnutia detí a žien má Desenský ešte jedno vysvetlenie: "Postihnutí sa nemusia psa ani dotknúť. Keď má človek strach, stúpne mu v krvi adrenalín a hladina kyseliny maslovej. Pes má taký citlivý čuch, že ucíti jednu molekulu tejto kyseliny v kubickom metri vzduchu. Tak málo mu stačí, aby sa za okamih dozvedel o človečom strachu. Problém je však v tom, že agresia a strach majú rovnakú hodnotu tejto kyseliny a pes nevie jedno od druhého rozoznať. Situáciu rieši tým, že uhryzne ako prvý. Alebo iný prípad: "Keď pes utečie majiteľovi z dvora alebo zo záhrady, je v strese a začnú mu pracovať inštinkty. Chytiť niekoho za hlavu alebo krk je jedno zo starých vlčích gest. Pes si neuvedomuje, že človek nemá srsť."

Nebuďte ho výstrelom. Skúsený vychovávateľ psov uvádza aj ďalšie dôvody. Napríklad pes len málokedy mení, na rozdiel od človeka, pravidlá svojho správania. Ak je zvyknutý na pokojný spánok, nie je možné ho budiť výstrelmi z pištole alebo ťahaním za chvost. Psovi prekáža aj to, že niekto v rodine zmení zamestnanie, odsťahuje sa alebo zomrie. Zviera to vníma ako rozpad hierarchie svorky. Zmätok v hlave mu často spôsobí aj narodenie dieťaťa. Nie je to žiarlivosť, ale zviera dáva najavo, že nechce byť na poslednom mieste vo svorke. Keď to dospelí ľudia nechajú tak, pes zaradí dieťa ako posledný článok.
"Pes vníma i naše vnútorné pocity, ktoré súvisia napríklad s chorobou," dokresľuje psiu dušu Rudolf Desenský. "Často ani netušíme, že na nás ide povedzme chrípka a pes to vie už dva-tri dni vopred. Spozná to z intonácie nášho hlasu, do ktorého vkladáme určitý pocit. Ten sa mení s našou fyzickou i psychickou kondíciou. Nám tento rozmer úplne uniká, ale pes to vníma veľmi pozorne."

Nerobí to pre peniaze. Rudolf Desenský sa otočil na drevenej stoličke k malému stolíku, na ktorom stála rozžiarená obrazovka počítača. "Toto je moje spojenie so svetom," povedal. "Vďaka internetu viem, čo sa kde deje. Keď sa dozviem, že niekde napadol pes človeka, okamžite sa snažím dostať ho k sebe na prevýchovu. Beriem najťažšie prípady, ktoré v republike existujú. Sú to psy, ktoré by mali byť utratené."
Za dvadsať rokov Desenský zachránil pred istou smrťou asi dvetisíc narušených psov. Jednoduchšie prípady opúšťajú jeho polepšovňu už po dvoch-troch týždňoch. Problémové zvieratá uňho pobudnú aj niekoľko mesiacov, najviac však rok. Najčastejšie sú to hrozne týrané psy, ktoré sa tak boja ľudí, že na nich zúrivo útočia. Len zlomok z nich zostane v polepšovni doživotne - sú nenapraviteľní. Sivý vĺčko Fredy patrí medzi ne.
Svojrázny vychovávateľ má dosť hlboko do vrecka. Do práce nechodí, všetok svoj čas venuje psom. Skúšal pracovať ako nočný strážnik, rozvážal po nociach noviny. Všetko nechal. Žije zo sponzorských darov a peňazí, ktoré z času na čas utŕži za výcvik.
"Nemám žiadne cenníky, nerobím to pre peniaze," hovorí Rudolf Desenský. "Deväťdesiat percent psov sa vracia k pôvodným majiteľom, pre zvyšok prevychovaných zvierat hľadám nových majiteľov prostredníctvom inzerátov. Nikdy by som sa neznížil k tomu, aby som ich predával, hoci sú to neraz cenné kusy s preukazom pôvodu. O to starostlivejšie si však vyberám, komu psa dám."

Body sa už nevráti. Než si nový pán psa odvezie, musí absolvovať niekoľko lekcií u Desenského na Ovčárni. "Naučiť ľudí zachádzať so psami je vlastne hlavná a najdôležitejšia náplň mojej práce. Za to, že sa psy ocitnú u mňa totiž vždy môže človek," dodáva.
Vyšli sme zo stemnenej maringotky do záhrady. Psy od radosti behali ako pominuté. Vodca svorky urobil nenápadné gesto a mohutná deväťročná suka nemeckého ovčiaka priviedla skroteného vĺčka Bodyho. Desenský sa nad neho sklonil, pravým ukazovákom mu namieril na hlavu, vytreštil oči a vyceril zuby. Keď sykol nezreteľný povel, pes primkol uši k hlave a pomaly odbehol. Rituál sa skončil. "Musí to fungovať, Body pôjde do služby k novému pánovi. Sem do polepšovne by sa už nemal nikdy vrátiť."