V jednej zo svojich sociálnych encyklík, Sollicitudo rei socialis (1987), Ján Pavol II. napísal, že "tí, ktorí sú zodpovední za veci verejné, rovnako ako aj občania bohatých krajín" nesú "morálnu zodpovednosť" za "biedu a nedostatočné životné podmienky mnohých miliónov ľudí" tretieho sveta. Aj ďalšie pápežove encykliky na sociálne témy bežne narábajú s výrazmi ako "spravodlivé prerozdeľovanie bohatstva", "sociálna spravodlivosť" a "spravodlivý mier". Ján Pavol II. v nich hľadá kompromis medzi rôznymi spoločenskými poriadkami. Odsudzuje komunizmus, ale hovorí aj o "chybe primitívneho kapitalizmu", ktorý degraduje človeka "na nástroj" a upiera "skutočnú dôstojnosť jeho práci".
Kto chce pochopiť pápežove postoje k sociálnym otázkam si musí uvedomiť, že Ján Pavol II. je produktom komunistického Poľska, ktoré takmer nepoznalo sociálne rozdiely. Ako kňaz, ktorý vyrástol v antikomunistickom prostredí, bol však súčasne zaťažený vrodenou nedôverou k akýmkoľvek revolučným pokusom o zmenu sociálneho poriadku.
"Mal veľmi malú porozumenie pre Latinskú Ameriku, takmer nič o nej nevedel - nerozumel tomuto druhu chudoby," spomína americký novinár Roberto Suro, ktorý v 80. rokoch sprevádzal Jána Pavla II. na cestách v službách New York Times a magazínu Time.
Premárnená šanca. V roku 1983 bol Suro s pápežom počas návštevy v Nikarague, kde práve prebiehala sandinovská revolúcia. V Latinskej Amerike sa v tom čase predovšetkým jednoduchí kňazi hromadne hlásili k teológii oslobodenia, ktorá proklamovala sociálnu spravodlivosť najmä pre zbedačené pôvodné indiánske obyvateľstvo. Aj napriek odporu cirkevnej hierarchie boli dvaja nikaragujskí katolícki kňazi ministrami v revolučnej vláde - bratia Ernesto a Fernando Cardenalovci.
Hlavný oltár pápežskej omše v Manague pripomínal revolučný múr s portrétmi revolučných vodcov Augusta C. Sandina a Carlosa Fonsecu. Pápež čítal svoju vopred pripravenú homíliu o ekumenizme, obecenstvo vrelo v očakávaní počuť od hlavy cirkvi slová podpory ich sociálnemu zápasu. "Chceme cirkev, ktorá stojí na strane chudobných," ozvalo sa zrazu z davu. "Medzi učením Krista a revolúciou nie je žiadny rozdiel!"
Ján Pavol II., zvyknutý na absolútnu úctu a rešpekt, sa neovládol a trikrát zvolal: "Ticho, ticho, ticho!" Do Vatikánu sa vrátil pohoršený s otázkou: Kto sú tí buriči, ktorí chcú rozvrátiť cirkev? "A rímski preláti spolu s konzervatívnou latinskoamerickou hierarchiou mu odpovedali: To je teológia oslobodenia! Veď ste sami videli," vysvetľuje Suro.
Nasledovali radikálne personálne zmeny v latinskoamerickej cirkvi v duchu "veľmi cielenej stratégie nominácií konzervatívnych, v niektorých prípadoch politicky ultrakonzervatívnych biskupov," dodáva Suro. Odsúdením teológie oslobodenia zachránil pápež v Latinskej Amerike cirkev ako inštitúciu. Katolicizmus prežil, ale len ako tradícia, stratil ľudovú podporu. Vákuum vytvorilo živnú pôdu pre mnohé protestantské cirkvi a nezávislé sekty, ktoré dnes v Latinskej Amerike svojou dynamikou postupne vytláčajú tradičný katolicizmus.
Vojna a mier. Oficiálny Vatikán sa nikdy netajil svojím odporom voči vojne v Iraku. "Už nikdy viac vojnu!" vyhlásil Ján Pavol II. z okna svojej pracovne počas pravidelného nedeľného Angelusu pár hodín predtým, ako americké stíhačky zhodili 20. marca 2003 prvé bomby na Bagdad.
"Sme hlboko znepokojení nedávnymi návrhmi dramaticky rozšíriť tradičné chápanie spravodlivej vojny aj na preventívne použitie vojenskej sily," napísali americkí biskupi 5. marca 2003 v posolstve, ktoré sa pre istotu v kostoloch nečítalo. Americkí katolíci boli v otázke vojny rozdelení takmer na dve rovnaké polovice - hierarchia ani Vatikán nechceli riskovať otvorenú roztržku.
Cirkev namiesto toho nepriamo podporila prezidenta Georgea W. Busha v jeho zápase proti Johnovi Kerrymu vo voľbách 2004. Viacerí katolícki biskupi v snahe nahnať voličov Bushovi otvorene vyzývali z kazateľníc Kerryho, aby sa nepokúsil pristúpiť k prijímaniu kvôli svojmu liberálnemu postoju k interrupciám. Tá istá cirkev však mlčí, keď k prijímaniu dennodenne pristupujú politici, ktorí otvorene podporujú trest smrti, voľný predaj zbraní, alebo "preventívny" vojenský zásah v Iraku.
Katolícka alebo Mariánska? Po nástupe na pápežský stolec v roku 1978 Ján Pavol II. upozornil na to, že medzi desiatkami sôch na Svätopeterskom námestí nie je ani jedna, ktorá by zobrazovala Pannu Máriu. Zruční vatikánski mozajkári vzápätí na jeho žiadosť ozdobili obrazom Bohorodičky fasádu Pápežského paláca, obrátenú smerom k námestiu.
Mariánsku úctu si pápež priniesol z rodného Poľska, kde sa pri vyslovení mena Czestochowa podvedome prekrižujú aj ateisti. Po atentáte v roku 1981, ktorý sa stal presne v deň výročia fatimského zjavenia, sa mariánska úcta stala definitívne kľúčovou témou pontifikátu Jána Pavla II.
Antropológovia upozorňujú na fakt, že kresťanstvo sa zrodilo v prostredí prísne monoteistického židovského sveta, kde je zakázané nielen zobrazovať, ale aj vyslovovať samotné meno Boha. Učenie o Svätej trojici a rozšírené uctievanie svätých v katolíckej cirkvi je podľa nich výsledkom stretu pôvodne židovskej tradície s polyteistickým prostredím antického Ríma. Mariánsky kult je dôsledkom podvedomej túžby po ženskom princípe Boha.
Celosvetové hnutie, ktoré presadzuje vyhlásenie Panny Márie za spoluvykupiteľku (de facto jej povýšenie na úroveň Ježiša Krista) má dnes mnohých stúpencov aj medzi biskupmi a kardinálmi. Pre protestantské a pravoslávne cirkvi sú však mariánsky kult a tradícia osobných zjavení, akým bola napríklad Fatima, teologicky neprijateľné.
Časovaná bomba. Je obrovským paradoxom, že pápež, ktorý venoval veľkú časť svojej energie zbližovaniu cirkvi, podporou Mariánskeho kultu v podstate prehlbuje teologickú priepasť, ktorá kresťanov pôvodne rozdelila. Poukazovaním na spojitosť medzi vlastným atentátom a Fatimským zjavením navyše mimovoľne spravil z vlastnej osoby súčasť tohto nového zjavenia.
"Zjavenie sa skončilo Kristom," potvrdil v minulosti hneď niekoľkokrát prefekt Kongregácie pre otázky viery kardinál Ratzinger. "Musí nám byť jasné, že akékoľvek novodobé zjavenie Krista, Márie, či svätých, ako aj ich posolstvá... nemajú aj napriek širokej ľudovej odozve nič spoločné s Božím zjavením viery," argumentuje Enzo Bienchi, predstavený ekumenického kláštora v severotalianskom Bose.
Známy americký katolícky teológ George Weigel však vidí v pápežovom akcente na Mariánsku tradíciu paradoxne nádej pre ekumenické hnutie. Mariánsky kult podľa neho potichu podkopáva tradičnú predstavu mužskej cirkevnej hierarchie, ktorá potláča úlohu laikov a odmieta svätenie žien. "Je to časovaná teologická bomba," vysvetľuje Weigel. "Keď raz v priebehu najbližších desaťročí vybuchne, výsledok bude s najväčšou pravdepodobnosťou revolučný." Spor okolo Márie sa podľa neho môže zmeniť "z cestnej zátarasy" v ekumenickom dialógu na "kľúč" vzájomného zbližovania.