Prvý pacient je vždy priekopníkom. Patrí mu vďaka a možno aj súcit ostatných. Ruku na srdce, napadlo by vám, ako hrubý mozoľ palca na ruke, ktorým vyťukávate esemesky, indikuje patologické používanie mobilu? Nie?
Prvý, ale nie jediný. "Tu še nepali," s neskrývaným pohoršením napomenul Dušana Mitanu jeden z pacientov psychiatrickej liečebne na Prednej Hore, keď uvidel, ako si zapálil cigaretu. Bolo 14.45 a my sme čakali na "balkóne pre mužov" (balkón pre ženy je na opačnej strane chodby) na psychiatra dr. Jozefa Benkoviča, odborníka na nelátkové závislosti. Spisovateľ zahanbene odhodil ohorok a zišiel dole do fajčiarskej zóny na nádvorie liečebne, ktorú by človek bez fantázie ľahko označil ako kafkovský Zámok. "Si tu nový? Prišiel si dnes?" pýtali sa Dušana na nádvorí ďalší pacienti. "Nie, čakám na kamaráta. Je hore u primára. Má dva mobily... neviem, či ho pustia," odvetil im záhadne, ale nie úsečne. Prorocké slová. Počas vyše hodinového rozhovoru s primárom Benkovičom mi každý z oboch telefónov zazvonil aspoň päťkrát. "Prepáčte... mám si to vy...
Zostáva vám 85% na dočítanie.