StoryEditor

Osudných sto dní

05.04.2004, 00:00
Keď raz Hollywood natočí film o rwandskej genocíde, iste ho bude režírovať Quentin Tarantino. Legendárny odborník na filmové násilie dohliadne na to, aby sa vo veľkom vraždilo mačetami, aby vo vzduchu lietali končatiny a všade striekala krv. A žáner? Dokumentárny film. Presne tak to vyzeralo v Rwande počas osudných sto dní v roku 1994.

Siyawe Kabakiová, 17-ročná "žena" v domácnosti z hlavného mesta Kigali, si spomína, že "všetko sa to začalo 6. apríla krátko popoludní". "Mama varila obed, otec počúval rádio a my sme sa hrali na dlážke," ukazuje na rodinnú fotografiu Kabakiovcov so šiestimi malými deťmi. "Mala som vtedy sedem rokov."
Krátko popoludní 6. apríla 1994 neznámi útočníci v blízkosti letiska v Kigali zostrelili lietadlo s prezidentmi Rwandy a susedného Burundi. Rozhlas, ktorý v tej chvíli počúval aj otec malej Siyawe, šokovaným Rwanďanom potvrdilo smrť ich vodcu Juvenala Habarimanu a jeho kolegu z Burundi Cypriena Ntaryamiru. V krajine, kde sa menšinoví Tutsiovia striktne odlišujú od väčšinových Hutuov, vzápätí vybuchla časovaná etnická bomba. Spomínané rozhlasové spravodajstvo mali pod kontrolou militantní Hutuovia, ktorí z atentátu na "svojho" prezidenta promptne obvinili Tutsiov.
Spomienky na horor. Siyawe, ktorej rodina sa hlásila ku 14-percentnej kmeňovej menšine, si spomína, ako do ich chatrče vtrhol sused a politicky angažovaný Hutu, pán Masaya. Na ulici ani v obchode nikoho z nich nikdy predtým nepozdravil. "V ruke držal mačetu," Siyawe znovu prežíva svoju vlastnú ver...

Tento článok je určený pre predplatiteľov.
Zostáva vám 85% na dočítanie.
menuLevel = 2, menuRoute = dennik/iformat, menuAlias = iformat, menuRouteLevel0 = dennik, homepage = false
05. jún 2026 11:42